Potrebujeme zobrať vzdelávanie z rúk politikov

Progresívne nápady na reformu školstva sú veľmi staré.

Ťažko by ste hľadali človeka, ktorý by sa nepodpísal pod tvrdenie, že vzdelávanie je dnes zastarané a nedrží krok s dobou.

Ak sa o vás za posledné roky čo i len trochu obtreli návrhy na reformu vzdelávania na Slovensku, možno ste zachytili, že potrebujeme, aby bolo vzdelávanie viac slobodné, neformálne, vysoko individualizované a do stredu záujmu treba postaviť dieťa.

Obsah vzdelávania sa má zamerať na praktický život a s tým spojené zlepšovanie komunikácie, zdravia, kritického myslenia, podpory demokracie a dosiahnutie zmysluplného života. Učiteľ sa má zmeniť z inštruktora na sprievodcu.

Ak vám napísané heslá pripadajú ako nudné opakovanie fráz, tak nie ste sami. Tieto ciele a zámery som totižto neopísal z nových reformných dokumentov (kde sa tiež nachádzajú), ale boli súčasťou plánov na reformu školstva na začiatku 20. storočia v USA.

Ide o konkrétne body z hlavných princípov Združenia progresívneho vzdelávania a Národného vzdelávacieho združenia z rokov 1918 - 1919 a z iniciatívy štátneho komisára pre vzdelávanie v New Yorku, ktorý presadzoval tzv. Otvorené školstvo v 70. rokoch.

Nie sme pozadu

To, že je vzdelávanie zastarané a nedrží krok s dobou, si ľudia myslia minimálne už jedno storočie. Od konca 19. storočia sa intenzívne diskutuje, ako modernizovať školu a rieši sa, ako zmeniť obsah vzdelávania - čo sa učí a ako sa to učí.

Frfľajúci Slovák si možno povie, že na západe nič nové, ale pre nás sú to novinky. Ako vždy sme pozadu. Ale nič nemôže byť ďalej od pravdy.

Už v roku 1906 sa v Olomouci uskutočnil veľký zjazd moravského učiteľstva, ktorý odmietal „memorovaní a zapamatování si již hotových poznatku a vědomosti“ a požadoval školy „volné a činné“.

Mnohí reformátori vtedy volali po nahradení zastaranej „pedagogiky učiteľa“ – prílišného verbálneho učenia spoza katedry novou „pedagogikou dieťaťa“, ktorá volala po vyššom podiele priamej a aktívnej činnosti žiakov, píše Karel Kostka v publikácii "Tomáš Baťa a baťovské školsví".

Český pedagóg, riaditeľ a inšpektor Jozef Úlehly sa v roku 1899 posťažoval:
„Chceme děti učiti ctnostem, ale nedáme jim jednati, nýbrž mluvíme k ním slova, chceme je učiti pracovitosti, ale nedáme jim pracovati, nýbrž mluvíme k nim slova, chceme, aby poznaly řád a zákony zevnějšího světa, ale nedovolíme jim zevnější svět pozorovati, aby se zanítily silou mladistvé duše pro krásno a dobro a zavřeme je do čtyř školních zdí a mluvíme k nim opět slova“.

Reformné snahy, dokumenty a vyhlásenia tak nie sú v školstve nič nové. Ľudia zvyknú žiť svoju dobu a zabúdajú, že len relatívne nedávno ich blízki predkovia riešili podobné problémy. A čo je ešte zaujímavejšie, prichádzali s podobnými riešeniami.

Spokojný zákazník

Problémom školstva tak nie je nedostatok predstáv, ako ho reformovať. Jeho problém je, že uviazlo v kazajke štátu, ktorú zväzujú politici.

A politická aréna má svoje špecifiká. Čo sa dostane pod ruky politikom, tam nie je priestor na diverzitu a prekvitá monokultúra. To nie je zlyhanie jednotlivých politikov, ale vlastnosť systému.

Keď chcete niečo riadiť z ministerstva, musíte presne stanoviť mantinely a pravidlá. To sú základné princípy byrokratického manažmentu. Preto v minulom režime mala väčšina ľudí rovnaké obývačkové steny a jeden typ televízora.

Štát zvykne hľadať riešenie pre všetkých. A to časom nevyhovuje nikomu.

Je načase vyskúšať iný prístup, keď centrálne riadený systematicky zlyháva. Vyzliecť si kazajku. Otvoriť školstvo súkromnej iniciatíve, kde bude môcť vedľa seba fungovať množstvo rôznych prístupov k vzdelávaniu.

To ale znamená zobrať vzdelávanie z rúk politikov a dať možnosť ukázať sa vzdelávacím inovátorom. Teda preniesť vzdelávanie z verejného sektora do súkromného.

Kde o úspechu či neúspechu nerozhodujú politické sľuby a preferencie, ale spokojnosť zákazníkov (teda žiakov a ich rodičov) a ziskovosť.

Pôvodne vyšlo v SME