Jesť správne

Právo na výber jedla je posvätné.

Jedlo malo vždy mierne politický podtón. História nám ukázala armády ničiace úrodu a demografické zmeny ako odpoveď na hladomory. No politická korektnosť nám dnes prostredníctvom bohatých národov diktuje, čo a koľko môžeme jesť. Prečo? Pre naše vlastné dobro.

Verejná debata sa momentálne točí okolo otázky, či je konkrétne jedlo zdravé alebo nie. No skutočnou otázkou je, "Kto by o tom mal rozhodnúť? Vy alebo niekto iný?" Obrana slobody stravovania sa musí zmeniť na obranu práva ľudí vyjadrovať sa prostredníctvom výberu stravy, ktorá nevyjadruje len ich preferencie ale aj ich úsudok. Jedlo je totiž sebavyjadrením - rovnako ako hudba, či literatúra. Ak dovolíme vláde kontrolovať to, aké chute života nám dovolí prehľtať, potom jej povoľujeme kontrolovať všetko ostatné.

Poeov zákon ožíva

Poeov zákon je také internetové porekadlo. Hovorí, že bez znalosti zámeru a pozadia online komentátora je veľmi ťažké rozlíšiť, či vyjadruje extrémny názor alebo extrémizmus satiruje. Rovnako ako správy z posledných dní, ktoré stierajú hranicu medzi realitou a paródiou.

Paródia v tomto prípade nesie rôzne mená, napríklad "Objednávka pizze od Veľkého Brata", či "Objednávka pizze v roku 2015". Podstata: daná pizzeria má prístup k všetkým vašim osobným údajom a môže odmietnuť vašu objednávku, ak je v rozpore s vašimi financiami, zdravotným stavom, či niečím iným. O takejto situácii píše aj Telegraph, ktorý v titulku z 8. decembra uvádza "Automat budúcnosti je tu a vie, kto ste."

Luce X2 Touch TV je prvý komerčný automat, ktorý využíva technológiu rozpoznávania tváre za účelom ukladania dát a komunikácie so zákazníkmi. Takéto predajné automaty sú výhodné pre predajcov aj pre zákazníkov. Zákazníci si totiž môžu (dobrovoľne) uložiť svoje preferencie a stroj môže takýmto spôsobom pravidelne dopĺňať tie zásoby, o ktoré je záujem. Predávajúci tak teoreticky môže nahradiť drahých zamestnancov a prevádzky jednoduchými strojmi. Ale Telegraph vo svojom článsku rieši aj prípadné nedostatky. Luce X2 "by mohol odmietnuť predaj určitého produktu na základe veku kupujúceho, zdravotného záznamu, či stravovacích návykov." To znamená, že sladkosti by mohli byť zamietnuté zákazníkom, ktorí trpia obezitou, limonády zasa školákom. Navyše, keďže takýto automat pracuje s údajmi uloženými na cloud serveroch, jednoducho prejsť k inému automatu nemusí kupujúcemu poskytnúť anonymitu, ktorá by mu umožnila prístup.

Takéto vyhliadky na sociálnu kontrolu môžu pre niektorých znieť paranoidne. No regulácie potravín sa stávajú takými dotieravými a bláznivými, že takmer parodujú samé seba. Nepopulárny program školských obedov z dielne Michelle Obama má za výsledok deti, ktoré naprieč celou Amerikou živia odpadkové koše plnými táckami jedla, ktorého sa ani nedotkli. Nedávne zákony ohľadom značenia potravín nútia predavačov - od reštaurácií po popcorn stánkarov v kinách - zobrazovať informácie o kalorickom obsahu ich jedál, ktoré si samozrejme takmer nikto neprečíta. Napriek tomu, tento zákon dvíha ceny fastfoodov, ktoré tak prichádzajú o zákazníkov, čo ale môže byť skutočný účel hore zmienených právnych predpisov.

Regulácia potravín prechádza vďaka absurdným, no mnohými akceptovaným zdravotným dôvodom. Označovanie tohoto problému za "zdravotný" totiž dáva vláde veľkú výhodu.

Jedlo znamená oveľa viac než len zdravotnú záležitosť

Štát používa dva základné argumenty na obhajobu nenápadného manažovania toho, čo ľudia jedia. Prvým je, že zákony podnecujú ľudí vyberať si zdravé jedlá. Tento argument teda predpokladá, že politicky motivovaní úradníci vedia najlepšie, čo je pre ľudí dobré, dokonca lepšie než ľudia samotní. Druhým argumentom je, že nezdravé voľby jedál zaťažujú sociálny zdravotný systém. No a po tom, čo štát "odbremení" ľudí od zodpovednosti za ich vlastnú lekársku údržbu, využíva ich závislosť ako zámienku na sociálnu kontrolu. A aj keď je veľmi dôležité spomenúť oba tieto argumenty, často pritom ignorujeme jeden rovnako zásadný bod.

Jedlo nie je iba záležitosťou zdravia, či produkt nevyhnutný na udržanie pri živote. Je to jeden z najdôležitejších spôsobov sebavyjadrenia v rámci kultúry, národnosti, náboženstva, psychológie, rodinnej histórie, či rýdzej preferencie. Voľba toho, čo budeme jesť je osobnou záležitosťou, definuje našu identitu rovnako podstatne ako naše oblečenie, či hudba.

Jedlo je základným prvkom dedenia kultúry a národnosti. Od maďarského gulášu po taliansku klobásu, od indického karí po falafel - jedlo vyjadruje bohaté rodinné dedičstvo. Recepty a techniky sa dedia z jednej generácie na druhú spôsobom, ktorý zachováva rodinnú väzbu a kultúru ako takú.

Jedlo je tiež kultúrny veľvyslanec, cez ktorého rôznorodé skupiny navzájom oceňujú svoju a cudziu národnosť. Ľudia, ktorí síce nikdy nepočuli čínsku hudbu, dokážu vymenovať hoc aj tucet obľúbených čínskych jedál. Muž, ktorý sa nikdy neučil španielčinu možno dokáže uvariť pescado a la talla s rovnakými ingredienciami ako žena v Acapulcu. Párik po návrate z výletu po Nemecku bude snívať o spaetzle a knackwurste. Táto schopnosť oceniť kultúru toho druhého vzniká prirodzene, bez dotovania, či štátom nariadenej tolerancie - práve naopak, zákony narúšajú záujem ľudí o cudzie kuchyne.

Jedlo môže byť aj morálnou voľbou - vegetariáni a vegáni budú iste súhlasiť. Môže byť súčasťou náboženskej doktríny - potvrdia to mnohí ortodoxní Židia. Môže byť aj súčasťou rituálu - ako moriak na Deň vďakyvzdania, ryba na Vianoce, či sladkosti počas Halloweenu. Ba môže byť aj politickým vyjadrením ako potvrdia tí, čo uprednostňujú surové mlieko.

Jedlo ako psychologická záležitosť sa nazýva "láska". Matka pripravuje svojmu synovi jeho obľúbené jedlo, či tortu na oslavu narodenín. Snúbenec žiada o ruku počas romantickej večere s dobrým vínom. Žena si lieči zlomené srdce vyjedaním krabíc zmrzliny. Sused vyjadrí sústrasť nad úmrtím v rodine, tým že uvarí domáce casserole. Dokonca aj po pohrebe je na stoloch kopa jedla. Nachádza sa aj na festivaloch a počas Super Bowlu je strategicky umiestnená medzi televíziou a sedačkou.

Digestív

Rozmanitosť jedla, ktorá prekypuje v supermarketoch, je niečo, čím sa treba chváliť pretože zobrazuje nie len finančnú prosperitu ale aj kultúrne bohatstvo. Ukazuje aj škálu možností, ktorými disponujeme v našej bohatej spoločnosti.

Nezáleží ani tak na tom, že dotácie, dane a regulácie už stihli narušiť, čo sa v obchodoch nachádza a koľko za to platíme. Keď sa ale vláda snaží diktovať, čo môžeme jesť, či akým spôsobom to budeme jesť, tak manipuluje s naším dedičstvom, našou národnosťou, psychológiou a našimi náboženskými a politickými rozhodnutiami. Právo výberu jedla, ktoré vkladáme do úst je totiž rovnako dôležité ako právo na kontrolu slov, ktoré z našich úst vyjdú.

Vládne zásahy do výberu jedla často vnímame zhovievavo, pretože sú spájané so zdravím. Ale regulácia potravín môže reprezentovať čokoľvek, len nie zhovievavosť. Vláda sa nielenže snaží definovať kto a čo sme, no snaží sa nás presvedčiť, že toto popieranie slobody je vlastne len "pre naše vlastné dobro". Ak je pravda, že sme to, čo jeme, potom zákony o jedle nie sú nič viac než pokus kontrolovať našu identitu.

Preklad: Stanislava Dovhunová
Originál zverejnený 6. januára 2015 na The Freeman.