Konkurencii neunikneš

„Motívy strachu a chamtivosti sú to, čo trh vynáša do popredia“ tvrdí G.A. Cohen v knihe WhyNotSocialism? „Ostatní účastníci trhu sú prevažne videní ako potenciálne zdroje obohatenia sa a zároveň ako možné nebezpečie pre úspech danej osoby.“

Cohen si ďalej všíma, že tieto „otrasné spôsoby videnia ostatných ľudí“ sú „výsledkom stáročí kapitalistickej civilizácie.“

Och, keby sme len mali iný ekonomický systém, kde by sa ľudia navzájom vnímali ako bratia a sestry, zjednotení v spoločnom úsilí, radšej ako konkurenti snažiaci sa odtrhnúť si čo najväčší kus ekonomického koláča.

Implicitne založená na Marxovej teórii, že sily a vzťahy výroby predurčujú idey a spôsoby správania sa ľudí,  si táto kritika predstavuje, že konkurencia je nevyhnutným znakom ľudských vzťahov vyvolaných kapitalizmom.

Je to skutočne tak? Sme súťaživí, pretože nás k tomu núti kapitalizmus?

Pre porovnanie nahliadnime na riadok v mojich prednáškových poznámkach k momentu, keď začíname hovoriť o konkurencii v Úvode do Ekonómie: „Konkurencia nie je výsledkom života v kapitalistickej spoločnosti — je výsledkom toho, že nežijeme v raji.“

Napriek snom socialistov konkurencia tak skoro nezmizne. Pokým sú zdroje vzácne a nie je možnosť naplniť všetky naše túžby, ľudia potrebujú nejaký spôsob, ktorý určí, kto získa aké statky.

Konkurujúce si verzie konkurencie

Predstavme si na moment, že musíme nájsť spôsob, ako najlepšie alokovať tovar spotrebiteľom. V trhovej ekonomike majú ľudia možnosť zapojiť sa do súťaže,  v ktorej sa pokúšajú získať veci, ktoré považujú za najhodnotnejšie. Ale vieme si predstaviť aj iné spôsoby alokácie statkov. Môžeme napríklad požiadať ľudí, aby sa postavili do radu. Alebo sa môžeme pokúsiť zistiť, kto si danú vec najviac zaslúži. Možno to môžeme nechať na čisté uváženie úradníkov. Alebo sa rozhodne spôsobom FightClub.  Znamenalo by to koniec súťaženia?

Nemyslím si. Jediná vec, ktorú by dané metódy dosiahli, je odklon súťaže do jej menej produktívnych foriem. Ak by sme napríklad distribuovali zdroje na základe princípu „kto prv príde, ten prv melie“, pochybuje niekto o tom, že by ľudia našli  spôsoby, ako súťažiť o skoršie miesto v rade? Zamyslime sa nad ľuďmi, ktorí stanujú vonku kvôli lístkom na šport alebo koncert a ich nákladmi ušlej príležitosti vyjadrenej časom, ktorý strávia čakaním, namiesto robenia iných vecí.

Alebo ak by sme daný problém riešili vyhodnotením toho, kto si danú vec najviac zaslúži, nezačali by ľudia jednoducho súťažiť o to, čo sa bude hodnotiť ako relevantné morálne kritérium  a následne súťažiť v plnení daného kritéria, aby dokázali, že si dané statky zaslúžia viac ako ostatní?

Predstavme si, že by rada plánovačov distribuovala zdroje na základe toho, kto je najčestnejší. Nebolo by prekvapením, že by následne ľudia začali využívať zdroje, aby presvedčili plánovačov, že produktivita, alebo inteligencia, sú dôležitejšie pri procese prerozdeľovania, ako čestnosť. Taktiež by nás neprekvapilo, ak by ľudia následne začali súperiť o to, aby dokázali plánovačovi, že oni sú tí najčestnejší, najproduktívnejší alebo najinteligentnejší. Všetky tieto formy konkurencie sú však mrhaním zdrojmi v porovnaní so súťažou o zákazníkov na trhu.

Alebo si predstavme rozdeľovanie na základe štátnej regulácie. Nezačali by ľudia vynachádzať nové a kreatívne spôsoby, ako si prikloniť relevantných byrokratov na svoju stranu? Nie je toto náhodou presne to, čo vidíme dnes pri konkurenčnom dobývaní renty zo strany lobistov, za účelom presvedčenia zákonodarcov a úradníkov o potrebe väčšej alokácie vládnych zdrojov ich smerom? Dobývanie renty, ktoré sa deje vo Washingtone a ostatných hlavných mestách, je len inou formou súťaže—súťaže, v ktorej sa snažia aktéri zapáčiť politikovi namiesto zákazníka.

Ak by boli zdroje rozdeľované len na základe sily, vieme si ľahko predstaviť, že by vznikla súťaž o zaistenie sa najlepšími zbraňami alebo výzbrojou, prípadne o prístup do posilňovne kvôli nabratiu sily a výdrže, ktorá by bola potrebná na prežitie súbojov. Toto je taktiež konkurencia, aj keď iného razenia.

Pokým sú tovary a služby vzácne v porovnaní s tým, čo chceme, bude potreba robiť rozhodnutia ktoré zabránia určitej skupine ľudí v prístupe k daným statkom. Samotný fakt vzácnosti spôsobuje všadeprítomnú súťaž. A ak existuje raj, jednou z jeho zásadných charakteristík je absencia vzácnosti. Ľudstvo dlho snilo o zemi peciválov, kde nám pečené kurčatá letia priamo do úst bez akejkoľvek námahy a kde sú moria tvorené limonádou. No pokým taký raj dorazí na zem, nejaká forma konkurencie bude existovať.

V čom je tržná konkurencia lepšia?

Ak máme mať konkurenciu, prečo preferovať jeden jej druh pred iným?

Konkurencia, ktorú vidíme na trhu, má jednu veľkú výhodu. Prospieva aj zvyšku spoločnosti a nielen konkurentom samotným.

Zamyslime sa nad dobývaním renty. Je pravdou, že výmena medzi lobistom a politikom je vzájomne výhodná. V prípade úspechu lobistu sú zdroje nasmerované jeho smerom, kým politik zatiaľ od neho dostáva obedy zadarmo, podliezavú pozornosť a zároveň aj určitú moc nad jeho osobou.

Konkurencia, ktorá sa spája s dobývaním renty, však nie je prospešnou pre zvyšok spoločnosti. V skutočnosti celá kritika dobývania renty stojí na tom, že míňanie zdrojov za účelom vytvorenia transferov bohatstva—namiesto tvorby nového bohatstva—je spoločensky nehospodárna. Mali by sme sa lepšie, ak by dané zdroje boli využité na tvorbu nových a lepších produktov, namiesto ich využitia za účelom presvedčovania o potrebe transferu bohatstva k tým správnym ľuďom, alebo za účelom redukcie bohatstva ostatných.

Podobné argumenty sa dajú vzniesť voči akejkoľvek inej netrhovej konkurencii. Všetky zahrňujú míňanie zdrojov spôsobmi, ktoré nie sú prínosom pre spoločnosť ako celok preto, že neprispievajú k tvorbe bohatstva. Tieto spôsoby slúžia len na odklon zdrojov z ich iného využitia, len aby sa potom stali súčasťou pokusu o transfer už existujúceho bohatstva inej osobe alebo skupine.

Prečo práve cenová konkurencia?

Ďalší problém so všetkými ostatnými formami konkurencie je ten, že ignorujú otázku pôvodu zdrojov. Neexistuje u nich žiaden vzťah medzi distribúciou zdrojov (a formou súťaže ktorú vytvárajú) a ponukou daných zdrojov.

Inak povedané, akým spôsobom dané procesy vytvárajú poznanie (alebo know how)  a motivácie, ktoré sú potrebné na to, aby sme vedeli, čo vyrábať a ako to vyrábať takým spôsobom, aby sme zároveň zabezpečili ponuku tovarov aj v budúcnosti? Zamyslime sa nad FightClub spôsobom. Ak sú všetci zamestnaní súbojmi na smrť, aby sa dostali k existujúcim zdrojom, akú motiváciu produkovať niečo pre druhých to vytvára, ak by bolo potreba minúť ešte viac zdrojov na ochranu bohatstva, ktoré môžu ešte len vytvoriť? Ako by niekto mohol vedieť čo produkovať v takom svete, a prečo by vôbec niekto v ňom chcel produkovať?

V systéme, kde sa súťaž deje pomocou výmeny peňazí za zdroje, vznikajú ceny, ktoré slúžia zároveň ako podnety pre už existujúcu produkciu a ako informácia o tom, čo produkovať v budúcnosti. Keď kupujúci súťažia s inými kupujúcimi o zisk určitého statku, na trhu ide cena zákonite hore. Toto hovorí potenciálnym výrobcom, že je tento statok cennejší a že ho treba vyrábať viac. Podobný kompetitívny proces o vstupy do výrobného procesu informuje ostatných výrobcov o tom, čo má a čo nemá byť použité pri tvorbe tovarov a služieb.

Konkurencia pomocou cien spája súťaž o distribúciu statkov s produkciou statkov spôsobom, ktorý neposkytuje žiadna iná forma konkurencie. Týmto spôsobom trhová konkurencia prospieva nielen osobám priamo zapojeným v súťaži, ale nám všetkým. Povzbudzuje už prebiehajúcu produkciu v tom, aby vyrábala statky spôsobmi, ktoré šetria zdrojmi.
Vzácnosť je jednou z charakteristických vlastností ľudského bytia a vzácnosť znamená súťaž o to, čo komu pripadne. Trhový kapitalizmus ma veľkú výhodu v tom, že dokáže túto konkurenciu prehnať cez cenový systém, ktorý nielen zabezpečuje už prebiehajúcu produkciu statkov, ale zároveň zabezpečuje aj efektívnu výrobu.

Možno nežijeme v nebi, ale mierumilovná a spoločensky prospešná trhová konkurencia je úplne nebeská v porovnaní s alternatívami.

Steven Horwitz

Autor je profesorom ekonómie St. Lawrence University

Článok bol pôvodne publikovaný na webe časopisu Foundation for Economic Education Freeman

Pre INESS preložil Pavol Fukatsch, študent BISLA a lokálny koordinátor Students for Liberty na Slovensku.