Mýty zdieľanej ekonomiky

Diskusie točiace sa okolo zdieľanej ekonomiky sú stále plné mýtov a mylných predstáv. V tomto článku si rozoberieme tie, ktoré sa objavujú v diskusiách najčastejšie a zároveň sú v najväčšej miere skreslené.

Zdieľaná ekonomika je nebezpečná, lebo obchádza regulácie

Zdieľaná ekonomika regulácie neobchádza, ale ich nahrádza. Nahrádza často lepšími pravidlami a spôsobmi zaisťovania bezpečnosti. Vlastníci platforiem sú totižto priamo finančne zainteresovaní na tom, aby vytvorili bezpečné a kvalitné prostredie pre stretnutie ponuky s dopytom. To je jediný spôsob, ako môžu zarobiť. Rovnako ako napr. zarába vlastník nákupného centra na tom, že vytvorí príjemné a bezpečné prostredie pre nákupy. Vlastník platformy nemôže nechať platformu absolútne bez pravidiel, lebo by sa zákazníci báli využívať služby (aj keď poskytovateľom by sa to mohlo páčiť). Rovnako nemôže na platforme vyžadovať extrémne striktné pravidlá, lebo by poskytovatelia neboli ochotní a schopní ich splniť (aj keď zákazníkom by sa to mohlo páčiť). Zisk sledujúci vlastník platformy bude hľadať nejaký kompromis. Ekonomickým žargónom bude hľadať pravidlá, ktoré maximalizujú čistý blahobyt na platforme. Teda prinášajú obom stranám viac úžitku ako nákladov.

Zdieľaná ekonomika prišla s množstvom inovácií ako zabezpečiť bezpečnosť na platforme. V prvom rade preveruje ľudí, ktorých na platformu pustí a to ako poskytovateľov aj zákazníkov. Na to využívajú profily na sociálnych sieťach, SMS verifikáciu, či požiadavku zadať číslo kreditnej karty. Následne platformy poskytujú poistenie a garanciu, pre tých ktorí už fungujú na platforme. A v neposlednom rade umožňujú spätné hodnotenie spokojnosti pre obe strany kontraktu. To vytvára tlak na kvalitu služby a ústretové správanie sa.

Skeptik však stále môže namietať, že to nie je dosť. Kto rozsúdi tento spor? Tí najpovolanejší: spotrebitelia. Tí majú totižto stále na výber. Ak skutočne zdieľaná ekonomika zbytočne nahrádza funkčné a dôležité regulácie, tak by ľudia nemali byť ochotní ju využívať (platformy sa nesnažia uviesť zákazníka do omylu tým, že by predstierali, že majú všetky licencie a splnené všetky verejné regulácie).

Ak viem, že ma má operovať doktor, ktorý nesplnil oficiálne požiadavky na vykonávanie tohto povolania, tak k nemu pod skalpel nepôjdem. Ak však majú všetci moji známi výrazne pozitívnejšie skúsenosti s vodičmi Uberu, než vodičmi taxíkov, tak prečo nedôverovať skôr súkromnej regulácii? A spotrebitelia skutočne ukazujú, že dôverujú zdieľanej ekonomike. Oni sú tým hlavným dôkazom – milióny spokojných zákazníkov, nie diskutujúci intelektuáli.

Zdieľaná ekonomika neplatí dane

Zdieľaná ekonomika ako každá iná časť hospodárstva spadá pod existujúce daňové zákony. Teoreticky preto neexistuje dôvod, prečo by aj príjem zo zdieľanej ekonomiky nemal byť zdanený. Prakticky to však môže byť problém. Ako daňové úrady nedokážu zdaniť príjem taxikárov, ktorí často nezapínajú taxametre, a vlastníkov nehnuteľnosti, ktorí dostávajú nájomné na ruku.

Loptička je však na strane verejných orgánov. Nové formy poskytovania služieb si vyžadujú nové pravidlá platenia daní. Na Slovensku napríklad Uber vyžaduje od svojich vodičov, aby mali založenú živnosť alebo inú formu podnikania. Platenie daní tak nie je principiálny problém zdieľanej ekonomiky. Je to skôr problém osobnej zodpovednosti a dohľadu – rovnako ako v každej inej časti ekonomiky. Naopak, skutočným problémom pre zdieľanú ekonomiku môžu byť vysoké hraničné náklady zdanenia. Teda to, koľko nových daní navyše zaplatíte a koľko nových povinnosti Vám vznikne, ak sa rozhodnete si privyrobiť cez zdieľanú ekonomiku niekoľko pár sto eur mesačne. A takýto máme problém aj na Slovensku. Nie je to však problém zdieľanej ekonomiky, ale daňového systému, ktorý je nepriateľský k iniciatíve a pracovitosti ľudí.

Zdieľaná ekonomika vytvára nerovnosť

V prvom rade si je potrebné uvedomiť, že to, že majitelia AirBnb sa stali miliardármi, nebolo na úkor zákazníkov. Dokonca to nebolo ani na úkor prenajímateľov izieb. To je čaro tzv. hry s kladným súčtom. Ak niekto zbohatne prostredníctvom sérií dobrovoľných výmen, tak sme na tom lepšie všetci. To, že niekto má veľa, neznamená, že niekto iný ma menej. To je aj dôvod, prečo sa priemerní ľudia majú lepšie v spoločnostiach, kde žijú miliardári, ktorí zbohatli obchodom, ako sa majú priemerní ľudia v spoločnostiach, kde títo miliardári nie sú (alebo sú tam miliardári, ktorí zbohatli pomocou politiky).

Ak by aj existencia Airbnb štatisticky zvýšila majetkovú nerovnosť. Tak skutočná otázka znie, či by bol blahobyt obyčajných ľudí vyšší alebo nižší, ak by Airbnb nikdy nevnikol. Odpoveď by mala byť zrejmá zo skutočnosti, že už vyše 200 miliónov ľudí využilo jeho služby a toto číslo každoročne rastie.

Na druhú stranu už existujú prvé empirické práce poukazujúce na to, že zdieľaná ekonomika pomáha znižovať príjmovú nerovnosť. Airbnb využíva predovšetkým stredná trieda, ktorá si týmto spôsobom privyrába a v priemere zvýšila svoj príjem o 14% ročne (podľa štúdie JP Morgan si ľudia na platformách privyrobili až 20-30 % ich príjmu). Rovnako Uber využívajú nezamestnaní a ľudia pracujúci na čiastočný úväzok (2/3 vodičov v USA), ktorí si takto privyrábajú. V prieskume až 91 % vodičov uviedlo, že aplikáciu využíva, aby „si polepšili a dokázali lepšie zabezpečiť svoju rodinu“. Uberom si dokážu zarobiť viac ako klasickými taxíkmi a na základe novej štúdie vieme, že je to aj vďaka tomu, že o tretinu alebo až polovicu menej času jazdia naprázdno ako taxikári.

Záver

Ak má zdieľanú ekonomiku vystihovať jedno slovo, tak je to potenciál. Potenciál do budúcnosti. Preto je veľmi nebezpečné, keď niektoré vlády pri príchode zdieľanej ekonomiky najskôr strieľajú a až potom sa pýtajú. Príkladom môže byť Francúzsko, kde sú akékoľvek náznaky vplyvu zdieľanej ekonomiky hneď na začiatku zmrzačené (napr. prikážete Uberu, že môže zobrať pasažiera až po 15 minútach od objednávky), alebo sú predstavitelia zdieľanej ekonomiky priamo zatvorení do väzenia. Toto nie je správny prístup k odvetviu, ktoré má podľa štúdie vypracovanej pre Európsky parlament potenciál v EÚ prinášať pridanú hodnotu až 572 miliárd eur ročne.