„Nakupujte lokálne“ je sloganom pre hladovanie

Vo Vanuatu berú starý hippie slogan „jedzte lokálne“ naozaj doslovne. Podľa britských novín The Guardian táto skupina ostrovov v Tichomorí  zakazuje import nezdravých potravín zo zahraničia v prospech miestnej organickej stravy s argumentom, že tak predchádzajú zdravotným problémom obyvateľstva.

Porovnajme to s aktuálnymi problémami v Spojenom Kráľovstve, kde veľká potravinová kríza vedie k nedostatku zeleniny. V obchodoch britskej obchodnej siete Tesco boli v regáloch pre šaláty vyvesené letáky oznamujúce, že v dôsledku nepriaznivého počasia v Španielsku sa vyskytol problém s nedostatkom ľadového šalátu.  Z tohto dôvodu obchod umožnil kúpiť len tri kusy na osobu. Tento problém bol následne vyriešený predraženým importom šalátov zo Spojených štátov.

Veľká časť západnej spoločnosti považuje obrovské množstvá importovaných potravín za neetické a geopoliticky nerozvážne riešenie.  Vo svojej argumentácii používajú prebytočne vynaložené kilometre, emisie oxidu uhličitého, či riziko nesebestačnosti. 

Pochopiteľne, nakupovanie potravín  na lokálnych trhoch priamo od pestovateľov je romantická predstava. Už Adam Smith písal, že v princípe je možné postaviť skleníky a vypestovať hrozno hoci aj v Škótsku.
Samozrejme, čisto lokálna výživa by znamenala, že naše taniere by boli v tomto období plné repy, presne tak ako taniere obyvateľov Vanuatu budú plné kolokázie jedlej.

Nemám nič proti lokálnym potravinám pre lokálne cítiacich ľudí, pokiaľ sú tieto ako jedna z možností pre tých, ktorí si to môžu dovoliť. Lenže svet má dobrý dôvod, prečo už takto nefunguje – ľudia totiž hladovali.
 

Až do 17. storočia trpeli obyvatelia Británie skutočným hladomorom. Zastavil ho až efektívny systém prepravy. Práve miesta v Británii, ktoré boli na systém dopravy pripojené ako posledné, trpeli hladomorom až do 18. storočia. Riešením hladomoru bola možnosť presunu potravín z iných častí sveta.
 

Dokonca aj dnes sú výpadky v úrode úplne normálne, presne ako sa to deje práve teraz v Španielsku. Ale pretože sme zásobovaní jedlom z celého sveta, dažde v Španielsku pre nás znamenajú len mierne nepohodlie. Len si predstavte dôsledky toho, keby sa Španielsko spoliehalo len na vlastnú produkciu. 
 

Potravinová bezpečnosť nie je postavená na produkcii potravín doma. Potravinová bezpečnosť znamená mať veľa rôznych zdrojov potravín, rozprestretých na rôznych miestach a tak podliehajúcich rôznym vzorcom počasia..

Samozrejme, že má väčší zmysel pestovať Bordeaux vo Francúzsku ako v Škótsku, ale má rovnaký zmysel ho pestovať súčasne aj v Austrálii, na Novom Zélande a v Čile, z dôvodov rozmanitosti a bezpečnosti.
 

Súčasný systém vytvára skoro neobmedzený prístup k šalátu aj v zime. Autorka Joanna Blythman to nazýva v negatívnom zmysle „permanentným globálnym letom“. Takéto „leto“ nebolo možné - respektíve normálne – počas detstva väčšiny čitateľov tohto článku.  Jesť lokálne znamená jesť sezónne - čo má svoje výhody a čaro napríklad v  očakávaní sezóny jahôd. Ale vzhľadom na to, že všetci si kupujeme šalát, cukety, a ďalšie potraviny aj v zime, je naša preferencia neživiť sa iba repou úplne jasná..
 

Ekonómovia si potrpia na odhaľovanie skutočných preferencií. Ak chcete zistiť čo ľudia preferujú, nesledujte, čo odpovedajú anketárom na ich otázky. Sledujte, čo dávajú do svojich košíkov. Touto optikou vidíme, že ľudia dávajú prednosť súčasným chrámom pestrej stravy – supermarketom.
 

Na dôvody takéhoto konania poukázal Cormac O'Grady vo svojej Histórii hladomoru. Za normálnych okolností nám globálny obchod s potravinami poskytuje rozmanitosť.. A v krajných prípadoch nás obchod zachraňuje od hladomorov.
Prečo sa teda ľudia snažia vracať k pôvodnej forme lokálnej výživy, z ktorej sa snažíme posledných 10 000 rokov uniknúť?
 

Z originálu na FEE.org preložil Martin Garaj