Zákazník je vždy ten zdanený

Benjamin Franklin, najznámejší rodák z Philadelphie, povedal, že na tomto svete sú jediné dve istoty: dane a smrť. K nim môžeme pridať aj tretiu: politici nebudú nikdy rozumieť (respektíve budú vždy dôsledne zahmlievať), ako v skutočnosti fungujú dane.  Stačí sa len pozrieť ako Jim Kenney, primátor Philadelphie, dezinterpretoval daň zo sladených nápojov.

Tak ako väčšina politikov, aj Kenney chápe dane ako štamgast pozerajúci sa na bankomat tesne pred záverečnou v jeho obľúbenej krčme. Myslí si, že môže čerpať z ekonomiky peňazí koľko len chce, a to bez akýchkoľvek následkov. V každej učebnici ekonómie sa píše, že zvýšenie daní vedie zákonite k zvýšeniu cien. Primátor namiesto pohľadu do zrkadla obviňuje zo zdražovania práve podnikateľov, na ktorých uvalil túto daň. Podľa neho „podnikatelia vydierajú zákazníkov“. Kenney si teda myslí, že nie zákazníci, ale podnikatelia by mali platiť túto daň.

Realita daní

V snahe zvyšovať dane politici buď nerozumejú, alebo verejne nepriznávajú, že každú daň bez ohľadu na svoj predmet, nakoniec vždy zaplatia ľudia. Takže každá "daň z podnikania" sa odzrkadlí buď v podobe vyšších cien, nižších miezd, alebo v nižšej návratnosti investícií. Podniky v podstate neplatia dane vláde, ale dane pre vládu zbierajú. Tak či onak – ľudia musia platiť.

Nie je ťažké nájsť príklad. Začiatkom roka 2013, zvýšili zákonodarcovia daň z benzínu, ktorý následne v Pensylvánii zdražel o  58 centov za galón. Zástancovia tejto dane hovoria, že daň bola uvalená na ropné spoločnosti a veľkoobchod a nie na spotrebiteľov.  Očividne im vôbec nenapadlo, že ropné spoločnosti a veľkoobchodníci túto daň odzrkadlia na predajných cenách.

Z ceny 2,50 USD za galón benzínu ide momentálne 1,40 USD ropným spoločnostiam. Toto ale nie je ich zisk, len ich príjem. Marže ropných spoločností sa pohybujú medzi 6-7 %, čo znamená, že ropné spoločnosti majú čistý profit okolo 10 centov za galón, čo je porovnateľná marža ako pred zvýšením dane. Daňovník ako obvykle hradí rozdiel. Z jedného galónu benzínu štát získava koniec koncov takmer šesťkrát viac, ako ropné spoločnosti. 

V októbri guvernér Wolf nariadil 40 % daň na obchody predávajúce elektronické cigarety. Opäť to bolo prezentované ako „daň z podnikania“. Politici využitím matematiky základnej školy vypočítali, že formou daňových prímov môžu získať okolo 40 % príjmov z predaja elektronických cigariet. Nakoniec namiesto toho zničili celé odvetvie, a momentálne sú tieto daňové prímy takmer nulové.

V princípe nie je Kennyho daň ani ničím novým, ani užitočným. Politici milujú peniaze a nenávidia nespokojných voličov. Využívajú tak každú príležitosť na zdanenie podnikania, a popri tom sa sťažujú, ak podniky jednoducho tieto daňové povinnosti presúvajú na spotrebiteľov, zamestnancov, a investorov.  

A tu je ten háčik. Toto všetko môžeme vysvetliť iba dvoma spôsobmi. Politici, ktorí tvrdia, že podnikatelia zaplatia tieto nové dane sú buď príliš hlúpi, aby pochopili jednoduchú ekonómiu, alebo klamú. Nezáleží na tom, ktoré z týchto vysvetlení je pravdou. Tak alebo onak, občania Philadelphie si zaslúžia niečo lepšie.

Orginál článku bol zverejnený na web stránke FEE - Foundation For Economic Education.

Preložil: Martin Garaj