Nenápadný pôvab skrytého zvyšovania daní

Pomalšie zvyšovanie odpočítateľnej položky spravilo presne to, čo vláda potrebovala. Viac daní do rozpočtu a ľudia si to ani nevšimli.

Nevšimli ste si, že by sa v daňovom zákone menila základná sadzba dane z príjmu? Samozrejme, v zákone uvedené číslo 19 percent sa nemenilo. Zmenila sa však efektívna sadzba dane, to jest pomer skutočne zaplatenej dane k príjmu.

V roku 2009 si mohol pracujúci človek znížiť základ dane mesačne o 286 eur. Dnes dosahuje odpočítateľná položka už 317 eur, čo je o 31 eur viac. V tom istom čase vzrástla priemerná mzda o 168 eur.

Keďže odpočítateľná položka je šikovne nastavená ako násobok životného minima, ktoré rastie podľa inflácie, a nie podľa miezd, vyberie dnes štát od človeka s priemernou mzdou každý mesiac viac.

V roku 2009 predstavovala daň z príjmu 9,2 percenta priemernej hrubej mzdy, teraz je to už 9,9 percenta. Aby daňový poplatník lepšie pochopil, koľko bije, použijeme iný príklad.

Väčšie dane aj odvody

Predstavme si, že odpočítateľná položka rastie rovnako rýchlo ako priemerná mzda. Aby minister zodpovedný za výber daní zobral človeku s priemernou mzdou rovnako veľa ako dnes, to jest 90 eur mesačne, musel by zvýšiť sadzbu dane z príjmov na 20,45 percenta.

Ak by však on – alebo jeho strana – svoju predvolebnú kampaň postavili na zvyšovaní dane z príjmu priemernému zamestnancovi, zrejme by dnes vo vláde určite nesedel.

Pomalé zvyšovanie odpočítateľnej položky (teda pomalšie než rast ekonomiky) však spravilo presne to, čo vláda potrebovala. Viac daní do rozpočtu a ľudia si to ani nevšimli.

Rovnaký model sa použil v prípade odpočítateľnej položky na zdravotné odvody. Bola nastavená tak, aby zamestnávateľom nezvýšila náklady na mzdy nízkopríjmových zamestnancov, keď vláda presadila radikálne zvýšenie minimálnej mzdy na 380 eur.

Dnes je minimálna mzda 435 eur, ale odpočítateľná položka sa nezmenila. V roku 2015 zaplatil človek s minimálnou mzdou na odvodoch 28 percent z ceny jeho práce, dnes je to už 31 percent.

Rast je rýchlejší

Ekonómia túto fintu politikov dobre pozná, anglický termín je real fiscal drag. Označuje skutočnosť, že daňové príjmy štátu rastú rýchlejšie, ako by zodpovedalo rastu miezd, ekonomiky.

Pochopiteľne, môže nastať situácia, keď inflácia bude vyššia ako rast priemernej mzdy a v danom roku efektívna sadzba dane z príjmu klesne.

Ale ak sa pozrieme na posledných desať rokov, takéto situácie sú skôr krízovou výnimkou. Aj v dlhodobých prognózach sa počíta s tým, že ekonomický rast bude rýchlejší ako inflácia.

Efektívne daňové zaťaženie pracujúcich, teda podiel skutočne zaplatených daní a odvodov na cene práce, rastie. Tento rast si všimne len pozorný daňový poplatník.

Čo tak ušetriť inde?

Systém skrývania skutočného objemu odvodov pred zamestnancom (odvody zamestnávateľa) a prenesenie povinnosti podávať daňové priznanie a vypočítavať odvody a dane na zamestnávateľa, vyrobil so zamestnancov fiškálne negramotnú populáciu.

Tej sa ľahko potom predáva, že deficit znižuje vláda svojím hospodárením (o rastúcom výbere daní sa nehovorí) a že jediným spôsobom, ako zvyšovať životnú úroveň občanov, je tlak na zamestnávateľov.

Existujú pritom aj iné možnosti ako opäť prehodiť bremeno na súkromný sektor. Jednou z nich je zvýšenie odpočítateľných položiek. Taký návrh však vyžaduje „prácu“ aj na vlastnom politickom dvorci. Napríklad skutočne zvýšiť efektivitu verejnej správy rušením nezmyselných transferov a výdavkov.

Sme, 17.5.2017