Vysvetlenie japonskej recesie

Prológ prekladateľa:

Táto štúdia, hoci je
takmer 6 rokov stará, poskytuje odpovede na mnohé zásadné otázky vyplývajúce zo
súčasnej finančnej krízy. To, čo prežívajú USA a štáty západnej Európy, zažilo
už Japonsko v 90-tych rokoch a zažíva dodnes. Niekto sa vie poučiť na chybách
iných a niekto si ich musí na vlastnej koži vyskúšať sám. Záchranné balíky,
nákupy akcií súkromných firiem vládou, znižovanie úrokových sadzieb, vládne
stimuly na úkor rozpočtu, uvoľňovanie maastrichtských kritérií, zvyšovanie
menovej bázy pre podporu likvidity či kredibility, to sú akcie, o ktorých dnes
čítame v novinách. O tom, kam tento príbeh speje, dnes už neexistujú len teórie
postavené na zdravom sedliackom rozume, ale aj praktické dôkazy. Ponúkame jeden
z nich. Jednoduchý a jasný. Nevedie to nikam - okrem predĺženia recesie.
Znižovanie úrokov centrálnymi bankami je zbytočné, keď komerčné banky nebudú
chcieť požičiavať. Vládne dotácie do nefunkčných podnikov a bánk nespravia
tieto firmy rentabilnými. Zvyšovanie menovej bázy nepovedie k zvýšeniu
kredibility, keď sa peniaze nedostanú cez banky do ekonomiky. Povedie to k
inflácii po skončení recesie, keď banky začnú znova požičiavať. Čím sa vytvorí
skvelý predpoklad pre opätovný začiatok „magického“ hospodárskeho cyklu boomov
a recesií. Každá bublina raz praskne. To, ako dlho vydrží, závisí len od jej
veľkosti. Podarí sa nám ju ešte nafúknuť? Alebo sú aj spôsoby ako dosiahnuť
dlhodobú prosperitu?

Po desaťročiach „zázračného“ ekonomického rastu po 2.
svetovej vojne sa japonská ekonomika v roku 1990 náhle oslabila a odvtedy
stagnuje. Prečo? Ani keynesiánske, ani monetaristické pohľady objasnenie
neposkytujú. Vysvetlenie poskytuje jedine teória hospodárskeho cyklu rakúskej
ekonomickej školy.

Prehľad ekonomiky
Japonska 1985-2000

Posilnenie japnského jenu po dohode v Plaza v roku 1985
tvrdo zasiahlo export, znížilo ekonomický rast zo 4,4% v roku 1985 na 2,9% v
roku 1986 (EIU 2001). (*1) Vláda sa pokúšala kompenzovať silný jen drastickým
uvoľňovaním monetárnej politiky medzi januárom 1986 až februárom 1987. Počas
tohto obdobia centrálna banka Japonska (BOJ – Bank of Japan) znížila svoju
úrokovú sadzbu na polovicu – z 5% na 2,5%. Následne sa po tomto ekonomickom
stimule nafúkli ceny aktív v nehnuteľnostiach a na akciovej burze a vytvorila
sa jedna z najväčších finančných bublín v histórii.

Vláda odpovedala sprísnením menovej politiky, zvýšila
úrokovú mieru 5 krát až na 6% v rokoch 1989 až 1990. Po týchto nárastoch trh
skolaboval.

Burzový index Nikkei klesol o viac ako 60% - z ceny 40.000
jenov na konci roku 1989 až pod 15.000 jenov v roku 1992. Trochu narástol počas
rokov 94-96 v nádejách, že ekonomika sa rýchlo zotaví, ale ako pokračovalo
zhoršovanie hospodárskych vyhliadok, ceny akcií opäť padli. Index Nikkei spadol
pod 12.000 v marci 2001. Ceny nehnuteľností taktiež spadli počas recesie na dno
– o 80% v rokoch 1991 až 1999 (Herbener 1999).

Počas rokov 1990 - 2000 reálny HDP stagnoval, narástol len z
428.826 miliárd jenov v roku 1999 – na 469.480 milárd jenov ku koncu roku 2000.
(*2) Od roku 1998 bol rast negatívny. Nezamestnanosť narástla z 2,1% na 4,7% ku
koncu roku 2000.

Aj keď miera nezamestnanosti môže z pohľadu medzinárodných
štandardov vyzerať nízka, nárast na 4,7% je v Japonsku závažný, z dôvodu
kultúrnych a historických precedensov celoživotného zamestnania a z dôvodu, že
dovtedy nikdy nebola vyššia ako 2,8% - v 80-tych rokoch. Oficiálna miera
nezamestnanosti je navyše neobjektívna, pretože japonská vláda ponúka „dotácie
k náprave zamestnanosti“ spoločnostiam, ktoré si držia zamestnancov ako
„posedávačov na oknách“. (Herbener 1999)

Keynesiánske
vysvetlenie a riešenie

V keynesiánskej makroekonomickej teórii sú fluktácie
hospodárskych cyklov spôsobené zrútením agregátneho dopytu. Spotreba je
považovaná za relatívne stabilnú, takže oslabovanie agregátneho dopytu je
spôsobené znižovaním investícií. Keynes nevysvetlil presne, prečo sa investície
zrútili, namiesto toho to prisúdil „divokému duchu“ obchodnej komunity. Keby
sme ignorovali bublinu aktív v 80-tych rokoch a pozerali sa na japonský trh
akcií medzi rokmi 1989 a 1992, našli by sme masívnu stratu dôvery v obchodnej
komunite a zrútenie investícií, čo spôsobilo pád indexu Nikkei o viac ako 60%.
Keďže zníženie investícií nie je v keynesiánskej teórii prisudzované ničomu
špecifickému, teóriu je ťažko vyvrátiť. No napriek tomu v Japonsku bola
recesia, ktorá sa nenapravila sama - následne po páde v investíciách.

V keynesiánskej teórii sú ceny pri pohybe smerom dole pomalé
a strnulé, takže sa neupravia rýchlo, aby obnovili rovnováhu. Hoci ekonomika
môže nakoniec dospieť do rovnováhy, rovnováha nie je nevyhnutná. Aj keď úpravy
cien napokon rovnováhu obnovia, keynesiánci sú presvedčení, že tento proces
vyžaduje príliš veľa času. Podľa keynesiáncov k zotaveniu z recesie musí vláda
robiť aktívnu fiškálnu politiku znižovaním daní a zvyšovaním spotreby pre
zvýšenie agregátneho dopytu a kompenzovať tak úpadok investícií. Keynesiánci
zvyčajne preferujú práve zvyšovanie vládnych výdavkov. Mnoho opatrení v
Japonsku zodpovedalo keynesiánskym predstavám , avšak ani jednej sa nepodarilo
dostať hospodárstvo mimo recesie.

V rokoch 1992 až 1995, Japonsko vyskúšalo 6 výdavkových
programov v súhrnnej hodnote 65,5 biliónov (10¹²) jenov a zníženie dane z príjmov počas roku 1994. V
januári 1998 Japonsko dočasne znížilo daňové príjmy o 2 bilióny jenov. Potom v
apríli toho roku, vláda oznámila balíček fiškálnych stimulov v hodnote vyše
16,7 biliónov jenov, takmer polovica z toho bola určená na program verejných
prác. A znovu, v novembri 1998, bol oznámený ďalší balík fiškálnych stimulov v
hodnote 23,9 biliónov jenov. O rok neskôr, v novembri 1999, bol vyskúšaný ďalší
balík fiškálnych stimulov v hodnote 11 biliónov jenov. Celkovo v 90-tych rokov
Japonsko vyskúšalo 10 balíčkov fiškálnych stimulov v celkovej hodnote vyššej ako 100 biliónov jenov – a
každý pri liečení recesie zlyhal. Avšak to, čo sa týmto programom podarilo
bolo, že dostali japonské verejné
financie do úboheho stavu. Rozpočtové výdavky vlády spôsobili, že verejný dlh
prerástol 100% HDP (v tom čase najvyšší v G7), pričom deficit by bol ešte
vyšší, ak by sme zahrnuli aj
mimorozpočtový sektor.

Keyensiánsky rámec umožňuje pascu likvidity, v ktorom
posúvanie krivky LM (rovnováha medzi preferenciami likvidity voči zásobe
peňazí) nemá na agregátny dopyt žiadny efekt. Keynesiánci môžu poukazovať na
neúspešné pokusy Bank of Japan na neustále pumpovanie peňazí v záujme oživenia
ich ekonomiky (pozrite sekciu monetaristov nižšie) ako dôkaz podporujúci ich
teóriu.

Keynesiánske riešenie je, že keď je ekonomika v pasci
likvidity, má vláda požičiavať priamo do firiem, namiesto vytvárania likvidity
v bankovom systéme. Japonsko má však Program fiškálneho investovania (FILP) -
mimorozpočtovú zložku vládnych výdavkov v hodnote okolo 70% výdavkov celého
rozpočtu. FILP je financovaný z poštových sporiacích účtov. Tieto vklady sú
presmerované cestou Úradu ministerstva financií pre trustové fondy a
rôznych agentúr tohto úradu k
potenciálnym dlžníkom. Väčšina týchto peňazí sa však do tých najefektívnejších
projektov nedostane .

Politici Liberálno Demokratickej Strany (LDP) riadia väčšinu
z týchto vládnych agentúr. EUI (Economist Intelligence Unit) tvrdí, že „peniaze
z FILP-u tečú smerom k tradičným sponzorom strany LPD, ako napríklad k tým zo
stavebníctva a to bez riadneho zváženia nákladov a výnosov konkrétnych
projektov“ (EUI 2001, str.30). Hoci tento keynesiánsky prístup priameho
požičiavania od štátu obchádza neochotu
bánk požičiavať, nepomôže ekonomike zotaviť sa. Prostriedky nie sú
alokované na základe trhových
spotrebiteľských preferencií, ale smerom k podnikateľom, ktorí sú
najviac politicky napojení na vládu. To zapríčiňuje vysoké náklady na
požičiavanie pre tých, ktorí hľadajú súkromné prostriedky a tiež to deformuje
celé hospodárstvo. Keďže úvery sú často veľmi rizikové, fiškálna kondícia
Japonska sa ďalej zhoršuje. Keby sme zahrnuli FILP a iné mimorozpočtové
záväzky, japonský dlh by dosiahol viac ako 200% HDP (EUI 2001).

Jeden z prominentných nových keynesiáncov, Paul Krugman
(nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2008, pozn. prekl.), nedávno rozpoznal že:

„Japonský systém poštových sporiacich účtov, ktorý smeruje
tok peňazí do projektov verejných prác, ktoré majú malú, ak vôbec nejakú
spoločenskú návratnosť, je neskutočne neefektívny, tiež je bežné, že firmy
tlačia pred sebou dlhy, firmy, ktoré nikdy znovu nedosiahnu ziskovosť a teda
udržujeme kapitál zamestnaný produkovaním niečoho, čo nikto nechce.“ (Krugman,
2001)

Krugman argumentuje, že toto nie je problém, pokiaľ Japonsko
nevyrába na hrane svojej kapacity. Hovorí, že tvrdiť niečo iné je chyba,
pretože zameriavanie sa na ponuku ignoruje skutočný problém: neadekvátny dopyt.
Avšak, japonský problém nie je neadekvátny dopyt, ale štruktúra výroby, ktorá
nereflektuje príslušný dopyt spotrebiteľov. Vyrábanie vecí, ktoré nikto nechce
a podporovanie zlých investícií nemá ako pomôcť ekonomike. Japonská politika je
ekvivalentom k starému keynesiánskemu všelieku - platiť ľudí za to, že budú
kopať jamy a potom ich zahrabávať. Žiadna politika neoživí ekonomiku, pretože
žiadna nenúti firmy prebudovať ich štruktúru výroby na tú, ktorá je v súlade s
dopytom spotrebiteľov.

Krugman ponúka ďalšie politické riešenie. Pretože noví
keynesiánci striktne neuprednostňujú fiškálnu politiku pred monetárnou
politikou, Krugman odporúča „netradičnú menovú expanziu, aby Bank of Japan nakupovala
doláre, eurá a dlhodobé štátne dlhopisy, čo tiež zahŕňa prijatie a v podstate
podporovanie miernej inflácie a slabý jen. Dokážem vysvetliť, prečo by to
pravdepodobne fungovalo, ale načo? Aj tak sa to nestane.“ (Krugman 2001).
Krugman by si nemal myslieť, že toto sa nemôže stať, pretože sa to podobá na
to, čo sa objavilo v období 07/1997 – 07/1998 a tento prístup nefungoval. Počas
tohto obdobia Bank of Japan navýšila svoje vlastníctvo komerčných cenných
papierov z nuly na 117 miliárd USD (Herbener 1999, str.14).

Ministerstvo financií spolu s Bank of Japan nakúpilo vládne
dlhopisy od súkromných držiteľov a zvýšilo množstvo dlhopisov, ktoré vlastnila
vláda, na 2,22 bilióna USD, čo je 53%
trhu vládnych dlhopisov, zatiaľčo v rovnakom čase podporovali slabý jen.
(Herbener 1999). Stimul pre japonskú
ekonomiku na ukončenie recesie sa nedostavil, namiesto toho zažila dva
najhoršie roky rastu HDP v dekáde.

Krugmanove odporúčania politík sú výsledkom jeho
presvedčenia, že Japonsko je v pasci likvidity. Hoci Krugman rozpoznal problémy
v japonskom bankovom systéme a je názoru, že banky potrebujú reformy, verí, že
k zlyhaniu expanzie širokých monetárnych agregátov spolu s užšími agregátmi
nedochádza z dôvodu bankových problémov, ale
z dôvodu pasce likvidity. Hoci rozpoznal, že súčasná inflácia nie je
počas pasce likvidity efektívna, myslí si, že hlavnou prekážkou je otázka
dôveryhodnosti. Keby centrálna banka mohla dôveryhodne sľúbiť, že bude
pokračovať s pumpovaním peňazí aj v budúcnosti, Japonsko by dokázalo zvýšiť
agregátny dopyt a oživiť ekonomiku. Odporúča prijať zákon, podľa ktorého by
mala centrálna banka udržať najmenej 4% infláciu počas 15 rokov. (Krugman 1998)
(*3)

Bohužial, centrálne banky problém s dôveryhodnosťou, pokiaľ
ide o inflačné správanie, nemajú. História centrálnych bánk je jedno veľké
kontinuálne zvyšovanie zásoby peňazí a erózia kúpnej sily peňazí. (*4) Samotný
japonský vládny dlh, ktorý prekročil 100% HDP, zvýšil dôveru v akékoľvek
politické vyhlásenia o inflácii, pretože inflácia znižuje bremeno deficitu,
ktorý sa bude musieť splatiť. A tak by mali občania Japonska, poučení históriou
a stimulmi centrálnych bánk, racionálne očakávať, že Japonsko bude pokračovať v
inflácii či zvyšovaní peňažnej zásoby bez ohľadu na politické vyhlásenia.

Krugmanove politické odporúčania by japonské problémy len
zhoršili. Akýkoľvek balík fiškálnych stimulov slúži len na udržiavanie
existujúcej štruktúry výroby – proti preferenciám spotrebiteľov. Ba čo viac,
politika pokračujúcej inflácie len deformuje signály úrokovej miery smerom od
spotrebiteľov k obchodu a má za následok viac chybných investícií, ktoré
nakoniec bude treba zlikvidovať (pozri sekciu Rakúskej teórie nižšie).

Zatiaľčo keynesiánski teoretici by mohli hodnoverne
poukazovať na dôkaz, že zdroje japonskej recesie sú v súlade s ich teóriou, pri
oživovaní japonskej ekonomiky mnoho keynesiánskych politík zlyhalo. Počas
posledného desaťročia sa vyskúšali obrovské spotrebné a úverové balíčky.
Zameriavajúc sa na agregátny dopyt keynesiánska teória prehliadla japonský
skutočný problém: nezhodu medzi existujúcou štruktúrou výroby a konkrétnym
dopytom spotrebiteľov. Keynesiánske programy spotreby nielen zlyhali pri pomoci
Japonska z recesie, ale tiež dostali štát do úbohej fiškálnej pozície a
posunuli ekonomiku ďalej od preferencií spotrebiteľov.

Monetaristické
vysvetlenie a riešenie

Monetaristická škola, rovnako ako keynesiánska, nemá problém
nájsť príčinu japonskej recesie. Monetaristi obviňujú z recesie zmenšenie
peňažnej zásoby alebo zníženie miery jej
rastu. V roku 1987 bola za účelom stimulácie domáceho dopytu základna
úroková sadzba znížená na 2,5%. Nasledovala bublina v aktívach. Aby sa bublina
zastavila, základná úroková sadzba bola zvýšená 6 krát, až na 6% počas rokov
1989 a 1990, keď sa spomalilo požičiavanie a bublina praskla. Z monetárnej
kontrakcie sa ekonomika Japonska dostala do recesie. Monetaristi môžu
argumentovať, že Bank of Japan zastavila monetárnu expanziu príliš rýchlo a
spôsobila spomalenie ekonomiky, podobne ako v príbehu Miltona Friedmana – Great
Contraction v súvislosti s Americkou veľkou hospodárskou depresiou.

Monetaristi tradične po menovom kolapse odporúčajú
napumpovanie peňazí do ekonomiky, aby zabránili pokračovaniu depresie.
Odporúčajú to preto, že na LM krivku nazerajú ako na relatívne strmo klesajúcu
a na IS krivku (rovnováha investícií a úspor) ako na rovnú. Túto monetaristickú
teóriu realizovali v Japonsku a zlyhala.

Japonská expanzívna monetárna politika v snahe o oživenie
ekonomiky zlyhala.. Z vysokých 6% bola základná úroková sadzba znížená na 4,5%
v roku 1991, 3,25% v roku 1992, 1,75% počas rokov 1993-1994 a na 0,5% počas
rokov 1995-2000 (a na 0,1% v rokoch 2001 až 2006, pozn. prekl.). Toto
dramatické znižovanie úrokových sadzieb síce japonskú ekonomiku nestimulovalo, ale
zlyhanie uvoľňovania úrokovej miery nemusí byť nutne zlyhaním monetárnej
teórie. Panuje široká zhoda v tom, že japonský bankový systém potrebuje
reštrukturalizáciu. Väčšina stimulov,
ktoré mohla zredukovaná úroková miera poskytnúť, nebola zrealizovaná, pretože
banky zvyšovali svoju likviditu namiesto toho, aby poskytovali viac úverov.
Mnoho bánk má v portfóliu veľa zlých úverov s aktuálnou zábezpekou v hodnote
iba 60-80% z ich hodnoty, keď boli úvery poskytnuté. Niektoré banky fúzujú, iné
štát znárodnil. Takéto problémy prispeli k neefektivite monetárnej politiky.

Niektorí monetaristi argumentujú tým, že úrokovú mieru treba
ignorovať a že riadená má byť samotná zásoba peňazí. Milton Friedman obhajoval
monetárne pravidlo zvyšovania peňažnej zásoby na ročnej báze o 3 až 4%. Počas
90-tych rokov japonská peňažná zásoba stúpala neustále. Menový agregát M2
narástol z 507 562 miliardy jenov v roku 1991 na 629 664 milárd jenov v roku
2001, teda nárast okolo 25% za dekádu, resp. 2,5% ročne. Monetaristi, ktorí obhajujú
monetárne pravidlo, by zrejme najskôr tvrdili, že Japonsko malo nasledovať
monetárne pravidlo ešte pred recesiou. Silná expanzia a následne znižovanie
peňažnej zásoby, tvrdili by monetaristi, spôsobili bublinu v aktívach a jej
následné spľasnutie.

Riadenie peňažnej zásoby môže byť náročné, zvlášť z pohľadu
podmienok japonského bankového systému. Od júla 1997 do júla 1998 Japonsko
zvýšilo svoj monetárnu bázu o 10%, ale celkový monetárny agregát narástol len o
3,5% (Herbener 1999). Toto je to, čo keynesiánci mylne nazývajú pasca
likvidity. Nedostatok úverovej expanzie,
hoci aj po expanzii monetárneho základu, nie je spôsobený tým, že investori
očakávajú, že budúca úroková miera bude rásť, ale namiesto toho je spôsobený obrovským množstvom zlých
úverov v bankovom systéme, čo motivuje banky k neochote požičiavať
(Herbener 1999).

Vysvetlenie a
riešenie podľa teórie Rakúskej školy

Rakúska teória hospodárskeho cyklu je skôr teóriou
bezdôvodného boomu než teóriou depresie (Garrison 2001, str. 120). Japonská skúsenosť
na konci 80-tych rokov je to, čo Rakúska teória popisuje ako bezdôvodný boom,
ktorý sa musí zrútiť. Recesia alebo depresia, ktorá nasleduje po umelom boome,
nie je niečím, čomu treba zabrániť, ale naopak je nevyhnutná pre zladenie
časových preferencií spotrebiteľov a štruktúry výroby. Podľa Rakúskej teórie
bol boom na konci 80-tych rokov umelý a spôsobila ho expanzívna monetárna
politika centrálnej banky Japonska. Zníženie základnej úrokovej miery v roku
1985 začalo boom navodený centrálnou bankou. Po tomto znížení zvýšila Bank of Japan zásobu peňazí priemerne
o 10,5% ročne od roku 1986 do roku 1990 (International Financial Statistics
YearBook 2001). (*5) Napriek tomu, že tento vývoj nezaujal iné ekonomické
prúdy, pretože v tom čase boli ceny stabilné, Rakúska teória už vtedy
identifikovala monetárnu expanziu ako problém. „Trhový proces spôsobený
úverovou expanziou nie je podstatne závislý od zmeny všeobecnej hladiny cien“
(Garrison 2001, str. 71).

Podľa Rakúskej teórie rýchla expanzia peňažnej zásoby umelo
zníži úrokové sadzby, čím dáva obchodnej sfére signál, aby viac investovala do
dlhodobých a viac kapitálovo náročnejších projektov. Problém ale je, že tieto
nižšie úrokové sadzby neodrážajú časové preferencie spotrebiteľov. Profil z
Economist Intelligence Unit poznamenáva, že boom konca 80-tych rokov „povzbudil
spotrebiteľov k vyššej spotrebe a firmy k invenstíciám tak ako nikdy predtým“
(EIU 2001). Od roku 1987 do 1990 súkromná spotreba narástla priemerne o 5,6%
ročne, zatiaľčo v rovnakom čase hrubý fixný kapitál narástol o 10,63% ročne
(International Financial Statistics YearBook 1994).

Spotreba a investície sú si náhradou v krátkodobom
horizonte. Ak ekonomika funguje na hraniciach možností svojej produkcie,
spotrebitelia môžu spotrebovávať viac a investovať menej, alebo investovať viac
a menej spotrebovávať – všetko z krátkodobého hľadiska. Ekonomika však na konci
80-tych rokov spolu spotrebovávala a investovala viac a viac, pretože centrálna
banka deformovala cenové signály úrokovej miery od spotrebiteľov smerom k
výrobcom. Tento stav možno udržať len krátkodobo, pokiaľ centrálna banka
pokračuje vo zvyšovaní hodnôt menovej inflácie. (*6) Jedného dňa, keď sa menová
inflácia spomalí alebo zníži, boom neočakávane skončí a začne recesia. Počas
recesie sa likvidujú chybné investície z boomu a časové preferencie
spotrebiteľov sa obnovujú do štruktúry výroby. Toto sa začalo diať v Japonsku v
roku 1990. Keď centrálna banka zastavila monetárnu expanziu, investície upadli
a nasledovala recesia – presne tak ako to predpovedá rakúska teória
hospodárskeho cyklu.

Rakúsky popis časovania a príčin boomu za na prvý pohľad
podobá monetárnej teórii, ale je tu jeden dôležitý rozdiel. Obidve školy sa
zhodujú v tom, že menová kontrakcia spustí recesiu. Monetaristi ale vidia toto
zmenšenie peňažnej ponuky ako niečo, čomu treba zabraňovať, aby mohla
prosperita pokračovať. V rakúskej teórii je konktrakcia potrebná na obnovenie
rovnováhy reálnej ekonomiky a problémom je
predchádzajúca expanzia. Toto je jeden dôvod, prečo sa dve školy vo
svojich odporúčaniach pre politiku líšia.

Garrison hovorí: „Rakúska teória hospodárskeho cyklu je
teóriou neopodstatneného boomu. Nie je teóriou o depresii ako takej.“ Následne
hovorí: „príbeh depresie a zotavenia, ktorý môže zahŕňať refláciu (defláciu),
devaluáciu, reštrukturalizáciu úverov a/alebo kontrolu kapitálu, je
jedinečný pre každú jednotlivú epizódu
každej ekonomiky“ (Garrison 2001, str. 120).

Podľa Rakúskej teórie je recesia potrebná kvôli
samo-korekcii hospodárstva, pretože keď príde, zlikvidujú sa chybné investície.
Po 10 rokoch stále nie sú v Japonsku známky nápravy ekonomiky. Rakúska teória
spoznala, že čas potrebný na samo-korekciu ekonomiky už prišiel, avšak k tejto
korekcii môže dôjsť len ak sa trhovým procesom umožní pracovať. Rothbard (2000)
zosumarizoval Rakúsku politiku týmto spôsobom:

„Ak je cieľom vlády chce skôr zmierňovať ako zhoršovať depresiu,
potom je správny len kurz laissez-faire (minimálne zásahy štátu do
hospodárstva) – nechať ekonomiku na pokoji. Len v prípade absencie zásahov
(priamych alebo hroziacich) do cien, miezd a likvidácie podnikov, prebehne
proces adaptácie hladko. Akékoľvek
podporovanie neistých pozícií oddiali likvidáciu a len prehĺbi nezdravé podmienky.“ (str.185)

Ako je popísané vyššie, japonská vláda urobila všetko, len
nenechala ekonomiku na pokoji, čím nepovolila samonápravu.

Mnoho keynesiánskych fiškálnych podporných balíčkov posunulo
štruktúru výroby na uspokojenie vládneho dopytu, namiesto uvoľnenia, aby sa trh
nastavil na dopyt spotrebiteľov. Veľa vládnych investícií na oživenie
hospodárstva bolo spotrebovaných najmä na verejné práce, ktoré zvýhodňovali stavebný
priemysel – široký a politicko silný segment japonskej ekonomiky, ktorý
zamestnáva 9,7% pracovnej sily a produkuje 7,6% HDP. Vládnuca Liberálno
Demokratická Strana (LDP), ktorá je dominantnou politickou stranou v Japonsku
od roku 1955, vidí stavebné spoločnosti ako prirodzených spojencov a ich
podporu si pestovala dlhé roky cez štedré programy verejných prác (EIU 2001).

Z dovôdu blízkeho vzťahu medzi stavebným priemyslom a
stranou LDP zdôrazňovalo veľa spotrebných balíčkov verejné práce. Na ne bola určená
takmer polovica z podporných balíčkov o výške 16,7 bilióna USD z apríla 1998.
Na verejné práce bolo určených aj 66,4 miliardy USD zo 196 miliárd USD
podporného balíčka v nomembri 1998 (Herbener 1999). Celkovo prijal stavebný
priemysel medzi rokmi 1991 a 2000 objednávky od vlády v hodnote 59.054,7
miliárd jenov – pričom táto suma predstavuje 30,12% z celkovej hodnoty všetkých
objednávok stavebného priemyslu za toto obdobie. Náklonnosť voči LDP sa
stavebnému priemyslu vyplatila. Economist Intelligence Unit profile
poznamenáva: „Štedré programy verejných prác dovolili mnohým neschopným
spoločnostiam zotrvať na trhu“ (EIU 2001, str.40). Udržaním inak neschopných
firiem na trhu vláda zabraňovala korekčným trhovým procesom, udržiavaním
kapitálovej štruktúry, ktorá neodrážala preferencie spotrebiteľov. Keby sa
trhovým procesom umožnilo pracovať, kapitál a práca by sa realokovali zo
stavebného priemyslu do iného odvetvia.

Aj poľnohospodársky priemysel má v Japonsku cez LDP
politický vplyv. Politický hlas poľnohospodárskej
lobby je navyše zosilnený japonským volebným systémom, ktorý s prihliadnutím na
masívny povojnový presun populácie do mestkých oblastí, zvýhodnil hlasy v
populačne riedkych roľníckych oblastiach na úkor hlasov v mestách (EIU 2001).
Výsledkom tohoto bolo široké spektrum importných kvót a programov dotácií cien.
Bariéry voľnej cenotvorby ako tieto poškodzujú schopnosť trhu prispôsobiť sa
dopytu spotrebiteľov a dostať sa
korekciou mimo recesiu.

Centrálna banka skúšala pumpovať do ekonomiky likviditu, čo
ešte viac zdeformovalo cenové signály úrokovej miery a spomalilo samoregulačnú
schopnosť trhu. Napriek masívnemu znižovaniu úrokových sadzieb celkový
monetárny agregát nereagoval. Dôvodom
bol chabý stav japonského bankového sektora. Napríklad keď Bank of Japan
zvýšila monetárnu bázu o 10% medzi júlom 1997 až augustom 1998, peňažná zásoba
M2 + CD (termínované bankové úložky spravidla viac ako 5-ročné) sa zvýšili len
o 3,5% (Herbener 1999). Zníženie hodnoty aktív, ktoré zažili japonské banky na
svojich súvahových účtoch, nielenže zabrzdili pokusy BOJ o napumpovanie
kreditu, ale tiež to narušilo jej schopnosť slúžiť ako finančný medzičlánok.

Kolaps na trhu nehnuteľností a spomalenie ekonomiky, kvôli
ktorým mnoho dlžníkov s podnikaním skončilo, zanechalo japonské banky v
obrovskom previse problémových úverov zabezpečených v hodnotách niekedy až o
60-80% menších, ako v čase, keď úvery poskytli. (EIU 2001). Financial Service
Agency predpokladá, že japonské finančné inštitúcie majú 31,8 biliónov jenov v
problémových úveroch a aj tento predpoklad je všeobecne považovaný za
podhodnotenie rozsahu problému (EIU 2001). Navyše, banky, ktoré investovali do
boomu nehnuteľností, zažili medzi rokmi 1991 až 1998 pád ich hodnoty o 80%
(Herbener 1999). Banky, ktoré investovali do akciového trhu, zažili pád indexu
Nikkei v priemere zo 40.000 jenov v roku 1989 až pod 12.000 jenov k marcu 2001
(aktuálne je Nikkei 8.276 k 13.10.2008). Z dôvodu zvýšenia objemu zlých úverov
s biednym zabezpečením a pádu cien ostatných aktív boli prostriedky napumpované
centrálnou bankou alebo ďalšie vklady od sporiteľov použité ako hotovostné
rezervy proti zlým úverom, namiesto toho, aby boli použité na rozšírenie úverov
pre schopných zákazníkov.

Odpoveďou vlády na problémy v bankovom sektore sú záchranné
fondy a znárodňovanie. Koncom roka 1998 bol založený záchranný fond v hodnote
514 milárd USD, z čoho 214 miliárd bolo určených na nákup akcií bánk v
problémoch a 154 miliárd k znárodneniu, reštrukturalizácii a k likvidácii
krachujúcich bánk (Herbener 1999). Znárodňovanie a záchranné fondy len
poslúžili na podporu nezdravých finančných inštitúcií, oneskorili ich potrebnú
reštrukturalizáciu, ktorá by im dovolila znovu vykonávať ich funkciu ako
finančných prostredníkov. Trh sa vyrovnáva s nezdravými bankami tak, že dovolí
ich krachy, spájanie, akvizície a reštrukturalizáciu.

Po trhovo-založenej korekcii by banky mohli znova plniť
svoju úlohu finančného prostredníka. Niektoré trhové korekcie si svoje miesto
našli. Avšak väčšinu bankových fúzií realizovali malé regionálne banky, ktoré
nemali prístup k záchranným fondom (Herbener 1999). Ohlásená bola jedna veľká
fúzia, ktorá by spojila Dai-Ichi Kangyo Bank Ltd., Industrial Bank of Japan
Ltd. a Fuji Bank Ltd. – do jednej veľkej spoločnosti s aktívami v hodnote 1,2
biliónom US dolárov (Herbener 1999). Kým
vláda neprestane s intervenciami cez záchranné fondy a znárodňovanie, proces
krachov veľkých bánk a fúzií sa oneskorí, pričom sa predlžuje čas, kedy sú
banky neschopné fungovať ako efektívny finančný prostredník.

Japonská vláda spravila veľa, aby zabránila likvidácii
chybných investícií počas boomu. Japonsko vytvorilo úverový garančný fond vo
výške 20 biliónov jenov pre uľahčenie dostupnosti úverov pre obchodné
spoločnosti. Profil The Economist Intelligence Unit udáva, že „prostriedky
vyplatené cez program smerujú často do spoločností, ktoré nie sú schopné
splácať úvery a mali by skôr ísť do bankrotu“ (EIU 2001).

Podľa Rakúskej teórie sú toto presne tie spoločnosti, ktoré
musia skrachovať, ak sa má hospodárstvo zotaviť. Keď spoločnosť zbankrotuje,
skutočné zdroje sa nestratia, kapitál a práca sú realokované do iných
spoločností podľa preferencií spotrebiteľov. Vláda však kontroluje a alokuje
viac a viac úverov cez Fiscal Investment and Loan Program (FILP) (EIU 2001).
FILP získava prostriedky zo systému poštových sporiacich účtov, ktorý mal vo
fondoch na konci roku 2000 254,9 biliónov jenov, čo predstavuje okolo 35%
všetkých domácich úspor (EIU 2001). Vládne pôžičky sa obyčajne poskytujú
spojencom Liberálnej demokratickej strany LDP, ako je stavebný priemysel, čo
vyúsťuje do nehospodárnych a neproduktívnych projektov, ktoré neodrážajú
preferencie spotrebiteľov. Jeden z príkladov: bol poskytnutý úver v hodnote 5,3
miliardy dolárov na vybudovanie vysoko technologického tunela a mostu na
preklenutie Tokijského zálivu – projekt, ktorý bude podľa očakávaní samotnej
vlády vykazovať straty až do roku 2038 (Herbener 1999). Tento typ pôžičiek
nereflektuje preferencie spotrebiteľov.

Vláda tiež pracovala na podpore akciového trhu cez nákup
podielov keď priemer indexu Nikkei padol pod 12.000, aby podržala kapitálovú
primeranosť japonských bánk podľa medzinárodných bankových dohôd. Banky si môžu
napočítať až 45% z nerealizovaných ziskov na držbe akcií k ich dvojúrovňovému
kapitálu a tieto ukazovatele sú v riziku kedykoľvek Nikkei padne pod 13.000
(EIU 2001). Umelo držané ceny akcií zadržiavajú trhové sily, aby ich
prehodnotili, čo má za následok ďalšie oneskorenie realokácie kapitálu a
obnovenia ekonomiky.

Rothbard vo svojej knihe Veľká
americká depresia (2000) napísal, že „existuje jedna pozítivna vec, ktorú
môže vláda počas depresie robiť, tá však môže drasticky znížiť jej úlohu v
ekonomike – okresať svoje vlastné výdaje a znížiť dane“ (str. 22). Japonská
vláda zvýšila spotrebné dane z 3% na 5% v roku 1997. V roku 1994 a 1998 tiež
znížila dane, najvyššia sadzba dane z príjmu klesla zo 65% na 50% a daň z
príjmu právnických osôb zo 46% na 40%. Aj napriek týmto daňovým úľavám vykazuje
Japonsko vysokú úroveň vládnych výdavkov. Vládne výdavky od roku 1995 do roku
1999 narástli o 9% (EIU 2001).

Znižovanie daní nemôže priniesť všetky pozitívne účinky, ak
nie je sprevádzané so zodpovedajúci škrtmi vo vládnych výdavkoch. Ak viac
peňazí ponecháte v rukách súkromných osôb, časť z nich si ľudia uložia, čím sa
napravuje štruktúra výroby, zatiaľ čo vládne výdavky sú len spotreba. (*8)
Zvýšenie spotrebnej dane a zlyhanie pri znižovaní vládnych výdavkov spolu so
znížením iných daní spomaľuje zotavenie sa z recesie. Vládne výdavky majú za
cieľ udržať existujúcu štruktúru výroby, navzdory dopytu spotrebiteľov,
namiesto umožnenia ich likvidácie a rekonštrukcie (Herbener 1999).

Opakované balíčky fiškálnych stimulov zameraných na spotrebu
vo verejných prácach, vysoké množstvo úspor kontrolovaných v systéme poštových
sporiacich účtov alokovaných cez FILP a snaha o záchranu bánk a spoločností
pred krachom – to všetko bráni obnovovacím trhovým procesom pracovať. Tieto
opakované vládne intervencie udržiavali existujúcu štruktúru výroby a posúvali
jej nutnú zmenu usporiadania podľa dopytu spotrebiteľov. Ťažobný priemysel je
kapitálovo náročný a je jedným z reťazca produkcie, ktoré majú ďaleko od konečnej spotreby.
Výroba vo fabrikách je tiež relatívne kapitálovo náročná a je jednou z
počiatočných fáz produkcie, aj keď menej ako ťažobný priemysel. Veľkoobchod a
maloobchod je relatívne menej kapitálovo náročný a nachádza sa v relatívne
posledných fázach produkcie. A nakoniec, služby sú poslednou fázou produkcie a
nie sú príliš kapitálovo náročné. Hoci môžu byť individuálne výnimky v každej z
týchto kategórií, môžeme vo všeobecnosti povedať, že tieto odvetvia výroby
padajú v poradí od skorších do neskorších fáz produkcie, a od väčšej po menšiu
kapitálovú náročnosť, čiže: ťažba, výroba, veľkoobchod a maloobchod a služby.
Počas japonskej recesie dal pokles v týchto priemysloch za pravdu Rakúskej
teórii hospodárskeho cyklu.

V roku 1990 zažilo Japonsko obrovskú expanzia ťažobného
priemyslu, a keď tento umelý boom skončil, najťažšie zasiahnuté sektory počas
nasledujúcej dekády presne zodpovedali poradiu, ktorý by predpovedala Rakúska
teória. Rast HDP v oblasti výrobných odvetví bol najslabší v ťažobnom
priemysle, nasledovaný výrobou a potom veľkoobchodom a maloobchodom. A nakonci
bol sektor služieb, ktorý zažil najmenší úpadok.

Záver

Rakúska teória, rovnako ako keynesiánska a monetaristická,
dokáže identifikovať príčiny začiatku japonskej recesie. Na rozdiel od iných
škôl, odporúčania Rakúskej školy, teda laissez-faire (minimálne zásahy štátu do
ekonomiky), neboli odskúšané. Jedna predikcia, ktorú poskytuje Rakúska teória
hospodárskeho cyklu bola presná. Podniky v počiatočných fázach produkčného
reťazca mali horší rast počas celej dekády.

Model japonského vývoja za posledných 50 rokov bol
charakteristický vládnymi intervenciami a plánovaním ekonomiky. Počas recesie
japonského hospodárstva sa vládne intervencie prejavovali ako balíčky
fiškálnych stimulov obsahujúce veľké množstvo verejných prác, ďalej ako nárast
monetárnej bázy, znižovanie úrokových sadzieb, záchrana a znárodňovanie
niektorých bánk, priame pôžičky vlády pre vybrané obchodné spoločnosti a nárast
vládnych výdavkov napriek zníženiam niektorých daní.

Cieľom týchto zásahov bolo udržať existujúcu štruktúru
výroby, čím zabraňovali potrebným trhovým procesom, aby napravili chybné
investície z umelého boomu.

Japonsko zažilo hospodársky cyklus popísaný Rakúskou
teóriou. Počiatočný boom vytvorila monetárna expanzia centrálnej banky. Kvôli
opakovaným štátnym intervenciám sa ekonomika nezotavilo. Najväčšie chybné
investície sa uskutočnili v kapitálovo náročnom priemysle v počiatočných fázach
produkcie. Aby sa japonská ekonomika zotavila, vláda musí prestať intervenovať
do ekonomiky a dovoliť trhovým procesom, aby vyrovnali štruktúru produkcie v
súlade s preferenciami spotrebiteľov.

1. Všetky štatistické údaje tu uvádzané sú z The Economist
Intelligence Unit – profil Japonska (1996-2001), pokiaľ nie je uvedené inak.

2. V tomto článku je veľa čísel v jenoch. V rokoch 1986 až
2000 dosahoval priemerný trhový výmenný kurz hodnoty od 168,52 jenu za US dolár
až po 94,06 jenu za dolár (1995). V roku 2000 bola priemerná hodnota kurzu
107,77 USD. (Intentantional Financial Statistics YearBook 2001).

3. Krugman nie je presvedčený o aktuálnych číslach, pretože
si myslí, že je potrebnej viac empirickej práce. Myslí si, že politika sama o
sebe je správna a že Japonsko by malo
prijať politiku najmenej desaťročnej kontinuálnej inflácie.

4. Napríklad US dolár mal v roku 1999 hodnotu len 1/25
oproti tej na začiatku storočia (Wood 1999). Pre viac informácií o tom, čo v
historickom kontexte vláda urobila s hodnotou peňazí, pozrite Rothbarda (1990)
a Wooda (1999).

5. Peňažná zásoba tu použitá sa skladá z priamych peňazí –
presnosné depozity + mena mimo sporiacich bánk a kvázi peňazí – záväzky
bankových inštitúcií pozostávajúce z úspor a úložiek v zahraničných menách.

6. Hospodárstvo je schopné dočasne fungovať za hranicami
svojich produkčných možností, pretože hranice sú definované ako udržateľné
kombinácie spotreby a investícií. Pre viac informácií pozri Garrison (2001,
str.70-71)

8 Pozri Rothbard (2000, str.20) pre vysvetlenie, prečo sú
vládne výdavky vždy spotrebou.

Pôvodný článok nájdete
tu.