Veľká dlhová kríza 2011

Odvrátili naše vlády finančnú katastrofu alebo len
vydláždili cestu pre ďalšiu? Pýta sa vo svojom článku Johan Norberg, výskumný
pracovník CATO Institute.

„Najhoršia búrka už pominula“, vyhlásil
Barack Obama na začiatku minulého roka, upokojujúc napätie. Gordon Brown zase uisťoval
Britániu, že reči o tom, že nasledujúce roky by mali ťažké, „jednoducho nie
sú pravdivé“. Obidvaja hovorili o svojom odhodlaní uzdraviť ekonomiky svojich
krajín, a neprekážalo im, že používajú rovnaké metódy, ktoré vytvorili starú
bublinu. Pomoc bankám a obrovské stimulačné programy nás naozaj nabádajú k tomu,
aby sme si požičiavali peniaze, míňali ich a opäť špekulovali. Úrokové sadzby
klesli na historické minimá a priniesli lacné úvery na trh s bývaním a na
hlavné ulice. Tohtoročná nálada vykazuje známky opatrného optimizmu. To všetko by
bolo úžasne upokojujúce, pokiaľ by sa nám to nezdalo tak desivo povedomé…

V roku 2003, po tom, ako spľasnutie .com
bubliny a útoky z 11. septembra poslali Ameriku do recesie, každý však
chcel, aby dlhmi poháňané konzumno-spotrebiteľské orgie pokračovali. Nie žeby sa
to hovorilo na priamo. Rozmáhal sa eufemizmus, presne ako dnes: vláda by mala
„pomáhať“, s nádychom keynesiánastva. Držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul
Krugman naliehal na Alana Greenspana, aby „vytvoril bublinu na trhu nehnuteľností,
ktorá by nahradila bublinu Nasdaq“ (bublina na akciovom trhu). Šéf FEDu sa
nechal presvedčiť a znížil úrokové sadzby na nové minimá. V Británii
základné úrokové sadzby medzi rokmi 2000 a 2003 klesli o polovicu. Peniaze
boli také lacné, ako bolo treba na to, aby si každý zase začal požičiavať a
vrátil sa na trhy. Ceny domov prudko rástli. Vyzeralo to ako prosperita.
Bubliny tak väčšinou vyzerajú…

Nie je nič nebezpečnejšie ako myšlienka, ak
máte len jednu jedinú. Panuje všeobecná zhoda, že finančná kríza z roku 2007
bola aspoň z časti výsledkom rekordne nízkych úrokových sadzieb,
obrovských deficitov a veľkou spotrebou financovanou úvermi. Dnes sa vlády
na celom svete snažia vyriešiť túto krízu – rekordne nízkymi úrokovými sadzbami,
obrovskými deficitmi a podporou spotreby financovanej úvermi. Tentokrát dokonca
používajú novšie spôsoby vytvárania ľahko dostupných peňazí: záchrana bánk, podporné
balíčky a programy kvantitatívneho uvoľňovania. A opäť tu máme dôsledok: počas
Vianoc sa náruživo nakupovalo. Nikto sa však neopýtal, koľko z tých
vianočných účtov bolo zaplatených z požičaných peňazí.

Napriek pekným rečiam o úsporných
opatreniach sa vlády plánujú dostať cez rok 2011 (i tie ďalšie) cestou
šialeného zadlžovania. Najbohatšie krajiny sveta za posledné tri roky zvýšili podľa
údajov MMF svoj dlh o 50%. Takéto štatistiky sa môžu zdať bezvýznamné, počas
volebnej kampane v Británii však David Cameron našiel spôsob, ako ich
zreálniť a priblížiť verejnosti. Ukázal plagát znázorňujúci novorodenca, ktorý
už teraz kvôli vládnemu dlhu dlhuje 17.000 libier. Cameron odhaduje, že dlh vzrastie
v priebehu štyroch rokov na 21.000 libier na občana. Je to menej ako by to bolo
bez ďalšieho uťahovania opaskov, napriek tomu je to stále skľučujúce číslo.

Všetky vlády stavili na
to, že si môžu naďalej požičiavať veľmi vysoké sumy za veľmi nízke úrokové
miery. Ale trhy možno majú iné plány. Pozrime sa na vývoj tejto krízy. Krach
nastal, pretože domácnosti nadmieru spotrebovávali a postúpili svoje dlhy bankám.
Banky poslali dlhy vládam – a, ako sme videli v Írsku, dokonca samotné
vlády môžu mať ťažkosti sa s nimi vysporiadať. A tak posielajú dlhy
Európskej únii. Ale komu pošle účty EÚ, keď jej kreditné karty budú zívať
prázdnotou?

Grécko a Írsko nielenže
nemajú dostatok likvidity, oni sú dokonca insolventní – a nič sa nevyrieši
novými a väčšími pôžičkami, keď nie sú schopní splácať tie staré. Ak Írsko a
Grécko nebudú schopní platiť dlhy (zbankrotujú), veritelia budú musieť
akceptovať vysoké straty a toto môže vystrašiť trhy do takej miery, že potiahnutím
jednej trčiacej nitky sa rozpadne celý odev.

Trhy požičiavajú miliardy
Španielsku (i Taliansku, Belgicku, možno dokonca aj Francúzsku), lebo investori
sa domnievajú, že aj keď sa krajiny dostanú na mizinu, stále tu bude niekto, kto
bude investície garantovať. Určite nie som jediný, komu v banke povedali, že je
bezpečné investovať do periférneho európskeho dlhu (napr. do írskeho…), pretože
EÚ vždy radšej zakročí, ako by ich mala nechať padnúť. Trh so štátnymi
dlhopismi spanikáril, keď Angela Merkelová naznačila, že investori by mohli
jedného dňa znášať časť svojich strát.

Ak začne nesplácanie dlhov (krajiny
sa dostanú do defaultu, bankrotu) – alebo ak sa ukáže, že Európsky fond
finančnej stability (EFSF, tzv. euroval) nemá polovicu sumy potrebnej na
záchranu Španielska, ktoré je dvanástou (prekl.) najväčšou ekonomikou sveta –
potom môžu investori z trhov rýchlo zutekať. A to by pre Davida Camerona a
Georgea Osbornea bolo veľmi nepríjemné prekvapenie. Čo by to znamenalo pre britské
banky, ktoré Španielsku požičali viac ako 110 mld. dolárov, alebo francúzske
banky, ktoré požičali 162 mld. USD, alebo tie nemecké, ktoré poskytli pôžičky
v hodnote 182 mld. USD?

Tento rok so sebou ponesie bremeno rizika
najzadlženejších európskych národov. Španielske banky už majú na mále a  dokonca
aj za tých najlepších okolností si v tomto roku potrebujú požičať 111 mld.
USD. Ktokoľvek, kto im túto sumu požičia, by sa mohol pozastaviť a uvedomiť si,
že Španielsko požičalo Portugalsku, ktoré je príkladom ďalšej trasúcej sa domino
kocky, takmer 80 mld. USD. Na vyplatenie starých dlhov teda potrebujú nájsť
nových veriteľov. Od mája do júna si portugalská vláda musí na trhoch požičať
10 mld. USD, aby prežila. V tom istom období Španielsko potrebuje viac ako 15
mld. USD, a to aj vtedy, ak by ani jedno euro z toho nepoužili na financovanie
rozpočtového deficitu.

Vzhľadom na toto všetko sa rok 2011
hrozivo podobá na rok 2008. Už zase banky šliapu vodu v nádeji, že si budú môcť
i naďalej požičiavať – pričom sa pokúšajú uchopiť čo najväčšiu časť kapitálu,
ktorý by pokryl ich straty. A stále je ich riziko rovnako veľké ako
naposledy. Videli sme ako môžu svetové trhy spanikáriť a aké katastrofálne
následky to môže priniesť. Pritom stačil iba krach jednej veľkej banky (Lehman
Brothers) na to, aby to vystrašilo trhy do takej miery, že jednoducho odmietli
požičiavať komukoľvek. Následne to boli práve banky, ktoré padali ako kocky domina
jedna za druhou. Nabudúce už môžu prísť na rad aj vlády.

Stimulačný program Baracka Obamu
(pomenovaný podľa zámeru, nie podľa výsledkov) je založený na viere, že Amerika
si bude schopná požičať koľko len bude chcieť vďaka pozícii dolára ako svetovej
rezervnej meny. Kým Spojené štáty pokračujú v programe kvantitatívneho
uvoľňovania – čo v preklade znamená tlačenie peňazí – dolár môže strácať
charakter bezpečnej investície. Vnímanie sa môže rýchlo zmeniť, čo platí najmä
pre Spojené štáty, ktoré musia každoročne prefinancovať približne polovicu
svojho obrovského národného dlhu. Za posledných 6 mesiacov muselo americké
ministerstvo financií zvýšiť úroky na 10 ročné dlhopisy na 3,5 percenta
–to je o celý jeden percentuálny bod viac ako počas leta. Keď budú náklady na
dlh strýčka Sama pokračovať v raste týmto tempom (Španielsko vypláca 5,5%,
Írsko 8,5%), americký deficit bude vyzerať ako veľká čierna diera.

V tomto momentne sa už stalo takmer
pravidlom povedať: vďakabohu za tie prekvitajúce ekonomiky východnej Ázie,
Indie a Brazílie. Ale do akej miery je ich pozoruhodný rast postavený na
reálnych základoch? Ak sa pozrieme bližšie, dokonca aj ich rast môže byť
čiastočne dôsledkom umelých stimulov. Expanzia Indie a Brazílie je
financovaná krátkodobým zahraničným kapitálom - peniazmi, ktoré sa môžu vypariť
zo dňa na deň. Lacné peniaze vždy musia niekde skončiť. Naposledy to bolo
v nehnuteľnostiach, tentokrát prišli na rad emerging markets (a často sú
to nehnuteľnosti v krajinách emerging
markets).

Bohatstvo a vyhliadky Číny oslňujú
v dlhoch sa topiaci Západ. „Peniaze, všade samé peniaze,“ nechal sa počuť pekinský
ekonóm Patrick Chovanec v nedávnom prieskume o Číne. „Zaplavení luxusnými
autami, bytmi a drahými šperkmi, Číňania si naplno užívajú boom, ktorý (aspoň
to tak vyzerá) nemá konca kraja.“ Ceny nehnuteľností najvyššej kategórie
v niektorých najbohatších mestách sa za posledné dva roky takmer
zdvojnásobili. Ceny na najvychytenejších mestských triedach sa takisto šplhajú,
čím v podstate vyzývajú vládu k sprísneniu politiky.

V skutočnosti tento boom nie je
výsledkom lepších vyhliadok ale monetárneho šoku. Okrem prílivu zahraničného
kapitálu má Čína svoj vlastný stimulačný balík, rovnako veľký ako ten americký.
Peking tlačí juan a nalieha na banky a regionálne vlády, aby míňali ako opití keynesiánci.
Je úplne absurdné, že množstvo peňazí v čínskej ekonomike je už teraz
väčšie  ako v ekonomike USA, i keď
jej hospodárstvo dosahuje len tretinovú veľkosť. Dôsledky týchto stimulov máme
možnosť vidieť na cenách akcií, v nových cestách, mostoch a bytových komplexoch
v celej krajine.

Lenže po týchto cestách nechce nikto
cestovať a v novopostavených domoch nikto bývať. V auguste najväčšia
čínska energetická spoločnosť vyhlásila, že neuveriteľných 65,4 mil. bytov
nespotrebovalo za posledných šesť mesiacov žiadnu elektrickú energiu – jasný
dôkaz toho, že sú neobývané. Vznikli tu celé mestá duchov, ako je nový Ordos
v severnej Číne, v ktorom sú desiatky tisíc úplne prázdnych budov postavených
na zelenej lúke. A napriek tomu ceny nehnuteľností v Ordose sa za
posledné tri roky zdvojnásobili. Nestojí za tým prirodzený dopyt, je to čistá
špekulácia. V niektorých kruhoch sa o Číne hovorí ako
o poslednej a najlepšej nádeji pre svetovú ekonomiku. Ale môže to byť
práve ďalšia bublina, ktorá spľasne.

V pôvodnom filme Superman zachráni Loisu
Laneovú pri páde z mrakodrapu. „Nebojte sa madam, držím vás,“ hovorí jej vo
vzduchu. „Držíte ma? A kto drží vás?“ pýta sa ho. Dnes si však túto otázku
nikto nekladie. Ak Čína požičiava nám, kto požičia Číne? Ak vlády zachraňujú
banky, kto zachráni vlády? Ak Európska únia ponúka záchrannú sieť, kto tu bude,
aby zachránil EÚ? Je viacero otázok, ktoré nikto nevysloví nahlas: ktorá
krajina v nedávnej minulosti našla úspešný spôsob, ako sa  požičiavaním
dostať z dlhovej krízy? Prečo by to malo fungovať teraz? A čo nás oprávňuje
k tomu, aby sme ďalšie generácie zaťažovali takýmito dlhmi?

Lady Thatcherová kedysi povedala:
„Problém socializmu je, že nakoniec vám dôjdu peniaze ostatných ľudí.“
Tentokrát je to však horšie: dôjdu nám peniaze našich detí a vnukov. Považujeme
za samozrejmé, že si vždy budeme môcť požičať z nekonečnej ponuky peňazí, a na
druhej strane nemáme žiadny plán B, ak prílev týchto peňazí vyschne. Všetko
teraz môže vyzerať celkom bezpečne. Stále si môžeme jednoducho požičiavať na medzinárodných
trhoch. Tak ako si mohla aj Lehman Brothers 12. septembra 2008 – deň pred jej
pádom.

Som odjakživa optimista. Každá generácia
zvykne robiť veľké chyby, a to sme pritom dokázali vybudovať najbohatšiu
civilizáciu, aká tu kedy bola – takže existuje nádej, že nájdeme spôsob, ako sa
dostať z tejto finančnej krízy. V dlhodobom horizonte. No naše spoliehanie
sa dlh môže spôsobiť to, že dlhodobý horizont bude ešte dlhodobejší.

Johan Norberg

The
Spectator, 1. január 2011

Pre INESS preložil Erik Krchňavý