Zisk: nielen motív

O tom, že zisk nie je len motív ale zároveň informuje producentov o tom, čo by mali a čo nemali vyrábať, píše vo svojom článku profesor Steven Horwitz, ktorý nedávno navštívil aj Bratislavu.

Zisky hovoria producentom, čo by mali a čo by nemali vyrábať

Jednou z najčastejších sťažností kritikov trhu je, že "motív zisku" je v protiklade s ľuďmi a firmami, ktoré sa snažia vykonávať tú "správnu vec." Napríklad film Michaela Moora Sicko bol poháňaný túžbou jeho autora po odstránení "motívu zisku" zo zdravotníctva, pretože podľa jeho názoru spôsob, akým ľudia hľadajú zisk, nevedie ku poskytovaniu takej úrovne a typu starostlivosti, akú by pacienti mali dostať.

Ak na okamih opomenieme, či v zdravotnom priemysle naozaj dominuje motív zisku (vzhľadom k tomu, že takmer polovicu výdavkov na americké zdravotníctvo hradí federálna vláda, nie je celkom jasné, aké motívy tu dominujú) a či Moore vie lepšie než milióny jednotlivcov, aké sú ich zdravotné potreby, tvrdenie, že "motív zisku" je príčinou sociálnych patológií, si zaslúži kritickú reakciu. Kritici naznačujú, že ak by boli ľudia a firmy motivovaní niečím iným ako ziskom, boli by schopnejší poskytovať to, čo pacienti naozaj potrebujú.

Zastrešujúcim problémom pri obviňovaní "motívu" je to, že ignoruje rozdiel medzi zámermi a výsledkami. To znamená, že ignoruje možnosť nezamýšľaných dôsledkov, či už prospešných alebo škodlivých. Už od dôb Adama Smitha ekonómovia chápu, že vlastný záujem výrobcov (z ktorého motív zisku je len jeden príklad), môže viesť k spoločenskému prospechu. Ako Smith vynikajúco vysvetlil, nie je to "láskavosť" pekára, mäsiara a ostatných, ktorá ich vedie k tomu, aby nám poskytli večeru, ale ich "seba láska." Smithova teória sa stala hlavnou myšlienkou rozsiahlejšieho  škótskeho osvietenstva, ktorého bol sám súčasťou, a kladie dôraz na dôsledky ľudského konania, nie na ich motiváciu.

Čo nás zaujíma je, či je tovar dodaný, nie motívy tých, ktorí ho dodávajú. Smith viedol ekonómov k tomu, aby premýšľali o tom, prečo alebo za akých okolností vedie vlastný záujem k nezamýšľaným prospešným dôsledkom. Je snáď v ľudskej povahe domnievať sa, že zámery sa rovnajú výsledkom, alebo že vlastný záujem znamená absenciu spoločenskej prospešnosti, ako tomu bolo často v prípade malých, jednoduchých spoločností, v ktorých sa ľudstvo vyvíjalo. Avšak v zložitejšom a anonymnom svete, ktorý Hayek nazýva "Veľká spoločnosť", jednoduchá rovnica zámerov a výsledkov nefunguje.

Ako Smith udáva, to, čo určuje, či motív zisku vedie k dobrým výsledkom, sú inštitúcie, prostredníctvom ktorých je ľudská činnosť sprostredkovaná. Inštitúcie, zákony a politiky riadia to, ktoré činnosti sú ziskové a ktoré nie. Dobrý ekonomický systém je ten, v ktorom tieto inštitúcie, zákony a politiky sú také, že sebecké správanie výrobcov vedie k spoločensky prospešným výsledkom. V zmiešaných ekonomikách, ako napr. v Spojených štátoch, inštitucionálny rámec často odmeňuje správanie motivované ziskom, ktorý nevytvára spoločenský prínos, alebo naopak bráni takým správaniam motivovaným ziskom, ktoré by tieto prínosy mohli vytvárať. Napríklad, ak poľnohospodárska politika zaplatí poľnohospodárom, aby neprodukovali, potom motív zisku povedie k nižšej ponuke potravín. Ak úrady životného prostredia zabavia pôdu s ohrozenými druhmi, budú vlastníci takýchto pozemkov, ktorí sú poháňaní motívom zisku, strieľať všetky zvieratá, ktoré na svojej pôde nájdu.

Rovnaké otázky sa vynárajú aj pri zdravotnej starostlivosti. Pred tým, než začnú obviňovať motív zisku za problémy v zdravotníctve, by sa mali kritici pozrieť na súčasné vládne programy ako Medicare a Medicaid , bezzubé zákonya predpisy, ktoré určujú, kto a aký druh medicíny môže byť vykonávaný. Toto môže motivovať  firmy a profesionálov, aby konali v prospech zisku, z ktorého však nebude profitovať spotrebiteľ. Označovanie motívu zisku za zdroj problémov umožňuje kritikom ignorovať naozaj zásadné otázky o tom ako inštitúcie, politika a zákony ovplyvňujú ziskové motivácie u výrobcov a ako sa tieto motivácie premietajú do výsledkov. Hodenie viny na motív zisku prehliada Smithovu otázku, či by lepšie inštitúcie umožnili cez motív zisku generovať lepšie výsledky a či sú existujúce politiky alebo regulácie zdrojom problémov, pretože usmerňujú motív zisku smerom, ktorý produkuje problémy a tieto problémy kritici rozpoznávajú.

Napríklad, vysoké náklady na zdravotnú starostlivosť môžu byť výsledkom ziskom motivovaného správania u poskytovateľov. Poskytovatelia rozpoznali, že vládne programy  sú notoricky zlé pri oceňovaní cien služieb a pri udržaní prehľadu o svojich výdavkoch. Ignorovanie spôsobu, akým inštitúcie môžu ovplyvňovať to, čo je ziskové, je často dôsledkom všeobecnejšieho slepého miesta o možnosti sebeckého správania, ktoré vytvára priaznivé nezamýšľané dôsledky. Než sa pokúsime zavrhnúť motív zisku, nemali by sme zistiť, či to nemôže fungovať aj inak a lepšie?

Hádzanie viny za sociálne problémy na motív zisku je jednoduché, ak kritici neponúkajú inú alternatívu. Čo by malo byť základom pre alokovanie zdrojov, ak nie práve hľadanie zisku? Ako by mali byť ľudia motivovaní, ak nie ziskom ? Tieto otázky kritici často ignorujú, keďže ich zaujíma iba o obviňovanie. A keď ich neignorujú, odpovede sa líšia, avšak často volajú po významnejšej úlohe vlády. Zaujímavým aspektom týchto odpovedí je to, že kritici nenaznačujú, aby sme nejakým spôsobom presvedčili producentov ku konaniu na základe niečoho iného ako zisku, ale aby sme ich nahradili inak motivovanými byrokratmi, alebo nechali týchto byrokratov obmedzovať možnosti producentov. Implicitný predpoklad  samozrejme hovorí, že vládny personál nebude motivovaný ziskom alebo sebeckým záujmom tak ako výrobcovia zo súkromného sektora.

Do akej miery je tento predpoklad realistický zostáva veľmi diskutabilné. Prečo by sme mali predpokladať, že vládni úradníci sú menej sebeckí, než súkromné ​​osoby, hlavne ak sa dvere medzi týmito dvomi sektormi neustále otáčajú? A ak vládni úradníci konajú pre svoj vlastný prospech a sú motivovaní politickými analógmi zisku (napríklad voľby, moc, rozpočty), budú produkovať výsledky, ktoré budú lepšie ako v súkromnom sektore? Ak obviňovanie motívu zisku so sebou nesie väčšiu úlohu vlády pri riešení problémov, aké uistenie nám kritici motívu zisku poskytnú, že politickí úradníci budú menej sebeckí a že ich vlastný záujem bude poskytovať lepšie výsledky?

Márne budeme vo filme Sicko hľadať analýzu zlyhania štátom podporovanej zdravotnej starostlivosti na Kube, Kanade, Veľkej Británii, alebo kdekoľvek inde. Obviňovať motív zisku bez toho, aby sme si položili otázku, či alternatíva lepšie vyrieši problémy údajne spôsobené motívom zisku, je zaujatosť voči súkromnému sektoru.

Ako budú vedieť?

Ani tento argument však nejde dostatočne ďaleko. Stále sa zameriavame na úmysly a motiváciu. Nad čím kritici motívu zisku takmer nikdy nerozmýšľajú je to,  ako v neprítomnosti cien, ziskov a ďalších prvkov trhu budú výrobcovia vedieť čo vyrábať a ako to vyrábať. Motív zisku je kľúčovou súčasťou širšieho systému, ktorý umožňuje výrobcom a spotrebiteľom zdieľať vedomosti spôsobmi, ktoré iné systémy nemajú.

Predpokladajme na chvíľu, že sa snažíme odstrániť motív zisku zo zdravotnej starostlivosti tým, že pôjdeme do systému, v ktorom vláda platí za a/alebo priamo poskytuje služby. Predpokladajme ďalej, že by sme mohli nejako zabezpečiť, aby politickí úradníci neboli sebeckí. Pre mnoho kritikov motívu zisku by bol problém vyriešený, pretože politici konajúci pre blaho verejnosti a byrokrati by nahradili súkromné firmy hľadajúce zisk.

No nie tak rýchlo. Na základe čoho budú úradníci vedieť, ako alokovať zdroje? Na základe čoho budú vedieť, koľko a aký druh zdravotnej starostlivosti ľudia požadujú? A čo je dôležitejšie, na základe čoho budú vedieť, ako produkovať túto zdravotnú starostlivosť bez zbytočného plytvania zdrojmi? Jedna vec je povedať, že každý dospelý by mal mať preventívnu prehliadku každý rok, ale mala by byť poskytovaná lekárom, licencovanou praktickou sestrou alebo registrovanou sestrou? Aké zariadenia a prístroje by sa malo používať? Ako dôkladné by to malo byť? A hlavne, ako budú politickí tvorcovia vedieť, či si odpovedali na tieto otázky správne?

Na trhoch s dobrými inštitúciami môžu výrobcovia motivovaní ziskom získať odpovede na tieto otázky tým, že sledujú ceny a svoje vlastné zisky a straty za účelom zistenia, ktoré zdroje sú viac či menej hodnotné pre zákazníkov. Skôr, než mať jediné riešenie pre všetkých výrobcov na základe najlepších odhadov politických úradníkov, odvetvie zaľudnené „hľadačmi zisku“ môže vyskúšať alternatívne riešenia a zistiť, ktoré pracujú najefektívnejšie. Súťaživosť, resp. konkurencia za účelom dosahovania zisku je proces učenia a objavovania. Hlavnou výhradou "kritikov zisku" -obzvlášť, ale nielen v zdravotnej starostlivosti - je, že rozdelenie zdrojov podľa ziskov vedie k plytvaniu. Málo z nich, ak vôbec nejakí,  chápu, ako zisky a ceny signalizujú efektivitu (alebo jej nedostatok) využívania zdrojov a ako táto efektivita umožňuje výrobcom učiť sa z týchto signálov. Najväčšie plytvanie zdrojmi v USA v zdravotnej starostlivosti vychádza z deformácií trhu, ktoré vytvárajú vládne programy ako sú Medicare a Medicaid.

Skutočný problém so zameraním sa na motív zisku je teda predpoklad, že primárnou úlohou ziskov je motivovať výrobcov. Ak niekto pristúpi na tento pohľad na vec, mohlo by sa zdať pomerne jednoduché nájsť iné spôsoby motivácie výrobcov alebo navrhnúť nový systém, kde je výroba prevzatá štátom. Ak je však dôležitejšou úlohou ziskov oznamovať poznatky o efektívnosti využívania zdrojov a umožniť výrobcom  dozvedieť sa, čo robia dobre alebo zle, argument sa stáva oveľa zložitejším. Teraz musia kritici vysvetliť, čo v neprítomnosti ziskov výrobcom povie, čo by mali a čo nemali robiť. Odstránenie motívu zisku z odvetví nevyžaduje len aby boli  k dispozícii nové motívy, ale že bude zároveň vyvinutý aj nový spôsob učenia sa. Zisk nie je len motív, je tiež neoddeliteľnou a nenahraditeľnou súčasťou spoločenského procesu učenia sa na trhu. Kritici môžu považovať odstránenie motívu zisku za ekvivalent k darovaniu srdca Cínovému panáčikovi z krajiny Oz,  v skutočnosti je to ale skôr ako keď si Oidipus vypichoval vlastné oči.

Publikované v The Freeman, marec 2008

Pre INESS preložil Peter Bukov

Ďalší článok od Stevena Horwitza na našich stránkach nájdete tu.