Keď zhasnú svetlá: Európa v dobe šetrenia

Francúzsky IREF, s ktorým spolupracuje aj INESS, vydal knihu zaoberajúcu sa príčinami krízy v Eurozóne a možnými budúcimi scenármi. Prečítajte si preklad jej zhrnutia.

Kríza v Európe ešte nie je za nami a ľahké riešenia sa nenúkajú samé od seba. Niektoré príčiny krízy môžeme považovať za dočasné, zatiaľ čo iné sú viac štrukturálnej povahy. Bublina na trhu nehnuteľností patrí do prvej skupiny; zlyhanie vlád pri snahe implementovať rozumné opatrenia podporujúce ekonomický rast zaraďujeme do druhej skupiny. 

Samozrejme, každá krajina má svoje vlastné charakteristiky, a z tohto dôvodu má svoj účet za krízu. Tento článok predstavuje na základe tohto tvrdenia detailnú analýzu troch kauzálnych charakteristických vlastností spoločných pre celú eurozónu. Po prvé, monetárne autority únie presadzovali expanzívnu politiku najmenej počas jednej dekády: v dôsledku čoho boli banky motivované k voľnému požičiavaniu, a to aj v prípade, keď to znamenalo preberanie neprimeraného rizika z vysokorizikových pôžičiek. Klienti s nízkou bonitou boli povzbudzovaní, aby sipožičiavali sumy, ktoré nemohli v budúcnosti v rámci ich možností splatiť, a vlády sa mohli ľahko pustiť do rozmarného míňania, financovaného prostredníctvom dlhu. Po druhé, predstavitelia Európskej únie neurobili nič preto, aby zmenili presvedčenie dlhopisových trhov, že za národné dlhy jednotlivých štátov ručí EÚ. Inými slovami, verejnosť bola presvedčená, že vlády a banky krajín Európskej monetárnej únie nikdy nepadnú. Tento pocit bol zosilňovaný pomýlenou vierou v to, že technokratická regulácia a monitorovanie národných ekonomík bude stačiť na udržanie lode EMÚ nad vodou. Žiaľ, a toto je tretí spoločný znak, títo technokrati neodviedli dostatočnú prácu pri analyzovaní rizík a plnení ich sľubov o dohľade. 

Viaceré kapitoly tejto knihy ukazujú následky týchto chýb. V niektorých prípadoch (napr. Španielsko a Írsko), nadmerné požičiavanie skončilo nafúknutím hypotekárnej bubliny. Keď bublina praskla, banky boli škaredo zasiahnuté rastom zlyhaných hypoték, ktoré sa premietli do strát. Ako vieme, vlády ich začali zachraňovať za cenu skomplikovania ich vlastnej finančnej situácie. Onedlho nasledovala kríza verejného dlhu. V iných prípadoch nadmerné zadlžovanie prispelo k poškodeniu kredibility vlád a riziku potenciálneho rastu úrokových sadzieb. Keď táto zraniteľnosť začala byť zrejmá, riziková prémia sa zvýšila: to vynulovalo všetko úsilie udržať nízke úrokové miery a zachovať finančnú stabilitu v čase ohrozenia . 

Samozrejme, najmenej bolestivou cestou z krízy by bol obrat k rýchlemu rastu: čím bohatší dlžník, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa vyrovná so svojimi problémami a splatí svoje záväzky. No nízky rast je ďalšou spoločnou štrukturálnou slabosťou eurozóny. Stále väčšie míňanie a regulačná úloha vlády zlyhávajú v odstraňovaní privilégií a vytvárajú stále ťažšie a ťažšie (alebo menej atraktívne) prostredie, v ktorom by podnikatelia mohli rozvíjať svoje nápady, investori by boli dostatočne odmeňovaní za preberanie rizika, a jednotlivci motivovaní investovať zdroje do ich vlastného ľudského kapitálu. Ak nenastanú štrukturálne reformy, ak sa úloha vlády významne nezmenší, a otázka individuálnej zodpovednosti jednotlivca sa nestane referenčným bodom každého politického návrhu, táto kríza bude trvalou jazvou európskeho hospodárskeho priestoru. Budú sa v budúcnosti vlády a banky správať zodpovednejšie? Dúfame v to, hoci doterajší vývoj nenadchýňa: nikto by nemal zabudnúť, že počas posledných desať rokov neboli jednotlivé vlády schopné dodržiavať rozpočtové pravidlá, ktoré si samé vytvorili, nedodržanie ktorých bolo len ťažko postihnuteľné a rozpočtové podvádzanie nebolo zriedkavé. 

Zaiste, otázka budúcnosti eura ostáva otvorená a jeho životaschopnosť proporčne závisí od miery suverenity, ktorej sa budú jednotlivé krajiny ochotné vzdať. V dnešnej dobe je populárna možnosť riešenia problémov prostredníctvom centralizácie jednotlivých politík, ktorá sa môže stať realitou v prípade, ak stratou suverenity získajú „slabé“ ekonomiky prísľub od „veľkých“  v oblasti garancie vládnych dlhov celej únie. Samozrejme, aj v prípade, že by problémové krajiny  boli de facto spoločnými silami v  zachránené, fiškálna centralizácia bude mať malý efekt v oblasti riešenia štrukturálnych problémov únie a môže  prispieť k ich zhoršeniu: centrálna byrokracia má radšej reguláciu ako dereguláciu. Nebezpečenstvo v dlhšom časovom horizonte je, že dlžníci budú unavení z neustáleho prijímania úsporných opatrení, veritelia zo záchranných balíkov, a niektorá z členských krajín bude považovať postupnú stratu suverenity za dostatočný dôvod pre opustenie únie.

Nakoniec, jediný istý záver je, že  projekt jednotnej meny dosiaľ zlyháva. Európska idea zrušenia umelých bariér medzi krajinami viedla na jednej strane k mnohým reálnym a trvajúcim výhodám pre občanov členských krajín. Ale projekt spoločnej meny bol krokom vedľa. Bohužiaľ, tento chybný krok vystavuje všetky prínosy spoločného európskeho trhu veľkému riziku. Európa nebola a ani nie je optimálnou menovou úniou. Zároveň, v kontraste s politickými prísľubmi, eurozóna nepomohla Európe stať sa politickou úniou. Na druhej strane, bez ohľadu na ekonomické zdôvodnenie úsporných programov uvalených na mnohé „slabé“ ekonomiky, je zrejmé, že v týchto mesiacoch sa obyvatelia týchto krajín len ťažko budú pozerať na Brusel a Frankfurt ako na požehnanie. Nanešťastie, pôvodný projekt, ktorý bol navrhnutý s cieľom spojenia Európy,  sa stal „slúžkou“ narastajúcej ekonomickej  nerovnováhy, a  otváraním starých rán a posilňovaním národných stereotypov zdrojom rastu politického napätia medzi krajinami.

Pôvodný text nájdete na stránkach IREF na tomto linku.

Pre INESS preložil Jozef Lukča