Koľko prispievajú na chod štátu moji rodičia a akú protihodnotu získavajú?

 

 

Odpoveď na otázku: „ Koľko a či by mal štát vyberať z vreciek zamestnancov a zamestnávateľov,“ sa líší naprieč politickým spektrom, od liberálneho“ nič“ až po komunistické“ všetko“. Pri otázke, akú protislužbu by mal platca odvodov a daní očakávať od štátu,  sa však odpovede až tak nemenia. Nevyhnutne je to lekárska starostlivosť, ochrana súkromného, respektíve spoločného majetku a  života, bezplatné vzdelanie, kvalitné cesty a mnohé ďalšie.

 

Odpovede by však boli úplne rozdielne, ak by sme sa pýtali konkrétnych ľudí, teda zamestnancov a zamestnávateľov. Nepochybne by väčšina zamestnaných hovorila o veciach ako je dôchodok, rôzne druhy sociálneho poistenia, pomoc v prípade  nešťastia a samozrejme zdravotné poistenie. Na otázku,  aké náklady predstavujú samotní zamestnanci pre svojho zamestnávateľa,  by pravdepodobne väčšina buď mykla plecom alebo by odpovedala, že len jeho plat. Iná odpoveď by však prišla zo strany zamestnávateľa.

 

Povedzme, že malý alebo stredný podnikateľ  zamestnal nového zamestnanca na dobu neurčitú s hrubou mzdou 1000€. Zamestnanec odviedol svoju prácu a z dohodnutej mzdy  1000€  sa mu odpočíta zdravotné poistenie 4% , sociálne poistenie 9,4 % , ostane mu 866€, od toho sa odpočíta nezdaniteľná čiastka teda 303,72 € a výslednú suma sa zdaní 19%, teda daňou zo mzdy. Ostane mu  760€, na odvodoch a dani teda zo svojho platu zaplatil 240€. Prejdime si túto situáciu ešte raz, tentokrát však z pohľadu podnikateľa.  Nový zamestnanec si celkom svedomito odviedol svoju prácu a vyrobil  hodnotu 2000€. Pri dohodnutom  hrubom plate 1000€, to pre zamestnávateľa znamená 25,2% odvody do sociálnej poisťovne čiže 252€ a odvody do zdravotnej poisťovne 10% čiže 100 €, spolu 352 €, ktoré  je povinný  odviesť z vytvorenej hodnoty práce. Čiže skutočné náklady podnikateľa na zamestnanca (nezohľadňujúc ešte ďalšie nároky, napr. stravné, rezervu na vyplatenie dovoleniek, apod.)  tvoria  v tomto prípade sumu 1352€.  Predstavme  si situáciu, ktorá v mnohých slovenských firmách počas posledných rokov nastala. Tento istý zamestnanec vyrobil v krízových mesiacoch len hodnotu 500€, neťaží ho, že síce vyrobil menej, lebo má dojednanú odmenu za prácu, na ktorú má právny nárok.  Pre podnikateľa – zamestnávateľa nastáva však celkom odlišná a nepriaznivá situácia,  z vyrobených 500 € nepokryje nielenže mzdové nároky zamestnanca, ale musí uhradiť odvody a dane, nehovoriac o ostatných režijných nákladoch. Podnikateľ sa takto veľmi rýchlo dostane do ťaživej finančnej situácie, kde po vyčerpaní prípadnej finančnej rezervy,  je nútený sa  finančne zadlžiť. Nie je ľahké hneď po prvých mesiacoch nedostatku práce pristúpiť k rozhodnutiu prepustiť zamestnancov, prípadne ukončiť podnikateľskú činnosť, najmä v prípade, keď je viazaný splácaním úveru  práve na toto podnikanie. Ak by prácu stratil zamestnanec, za jeho uhradené sociálne poistenie, ktoré mu platil zamestnávateľ,  mu štát na istý čas poskytne dávky v nezamestnanosti a platí  zaň  zdravotné poistenie, až pokým si nenájde prácu. Čo však spraví štát ak má nedostatok práce podnikateľ? Ďalej bude očakávať odvody za každého zamestnanca. A v prípade, že zamestnávateľ niekoho prepustí pre nedostatok práce, tak bude chcieť odvody aj za nasledujúce dva, respektíve 3 mesiace. Možnosti sú dve, buď bude ďalej zamestnávať a pôjde ďalej do mínusu,  alebo všetkých prepustí a tiež sa dostane do mínusu, lebo musí vyplatiť odstupné a odvody na mesiace dopredu. Výsledok je teda len jeden a to, že si nakoniec bude musieť podnikateľ požičať , aby to všetko vyplatil. O koľko ľahšie by sa daný podnikateľ vysporiadal s krízou a s ukončením prevádzky, ak by mu štát  aspoň náznakom pomohol. 

 

Nehovorím o dlhodobej podpore krachujúcich firiem, dokonca mi nejde ani o priamu finančnú podporu. Mám na mysli skôr odbremenenie zamestnávateľa, ak je preukázateľné, že jeho zákaziek ubudlo alebo nie sú žiadne. Je predsa od štátu veľmi sebecké, aby  podnikateľ, ktorý v “dobrých” časoch štátu platí poctivo, tak v prípade časov “zlých” sa od štátu nedočkal zhovievavosti.  Koľko teda prispievajú na chod štátu moji rodičia a akú protihodnotu získavajú a čo očakávajú? Ako podnikatelia, ktorých takisto ako väčšinu Slovenska zasiahla kríza, prispievajú do štátnej pokladnice , aj odvodmi za zamestnancov a daňami z príjmu. Okrem toho, že ako protihodnotu získavajú ako všetci občania nášho štátu napr. lekársku starostlivosť, moje bezplatné vzdelanie či ochranu majetku a života, nedostávajú za to, že vytvárajú pracovné miesta a zamestnávajú ľudí prakticky nič. Samozrejme, nejde o kvalitatívne výhody v službách, ktoré by mali mať v porovnaní s niekým iným, ide o to, že ak sa raz dostanú do problémov v podnikaní nie vlastnou vinou, nech sa môžu spoľahnúť na to, že ich štát nezaťaží  napríklad zvyšovaním odstupného v prípade prepúšťania alebo zvyšovaním odvodov a daní, ale naopak ,pomôže im preklenúť toto obdobie, napríklad tým, že zruší, prípadne odpustí platenie odvodov pri prepustení zamestnanca alebo na istú dobu preberie  jeho zdravotné poistenie na seba.

 

Branislav Mičko