Esejistická súťaž Aká je cena štátu a kto ju platí? Matej Horňák

Posledná z víťazných prác esejistickej súťaže: "Aká je cena štátu a kto ju platí?". Tretie miesto získal Matej Horňák z Obchodnej akadémie Sereď.

Cena štátu a jej „platcovia“

Za môj krátky šestnásťročný život som zažil mnoho situácii, keď sa ľudia okolo mňa rozčuľovali, ako štát míňa ich ťažko zarobené peniaze. Najmä pri „kauzách“, ktoré neobchádzajú ani jednu vládu, či už je ľavicová alebo pravicová. Medzi týmito ľuďmi sa z času na čas objavujú aj moji rodičia. Nevyhnú sa krúteniu hlavy, ťažkým vzdychnutiam a „sladkým“ slovám. Tieto úkony som si všímal už keď som bol o niečo mladší, no nikdy som sa nimi nejako výnimočne nezapodieval. No keď ich uvidel naposledy, zvedavosť ma prinútila bližšie sa pozrieť na vzťah mojich rodičov a štátu.

Ako zamestnancom im hrubá mzda prejde viacerými zmenami, kým sa objaví suma, ktorú na svoj bankový účet naozaj dostanú – z hrubej mzdy sa im odpočítavajú odvody do fondov, preddavok na daň a prípadne pripočíta daňový bonus. Odvody do fondov sú v súčasnosti vo výške 13,4% - 9,4% do Sociálnej poisťovne a 4% do zdravotnej poisťovne. Položku preddavok na daň, teda samotnú daňovú povinnosť, počítame ako 19% z čiastočného základu dane. A spomínaný daňový bonus je 20,51€ na jedno dieťa.

Keď si porovnáme, že človek s hrubou mzdou 1000 eur odvedie približne 240€ štátu a poisťovniam, je to naozaj veľký rozdiel. Okolo tohto čísla sa pohybovali aj odvody mojich rodičov, preto ma aj zaujímalo, čo oni z toho vlastne majú.

„Polícia, hasiči, nemocnice, verejné osvetlenie, cesty...“ menuje môj otec rozmýšľajúc nad ďalšími protihodnotami.

„Ale veď ty to všetko ani nevyužívaš!“ prerušil som jeho myšlienky čakajúc odpoveď.

„Vieš, tomu sa hovorí solidárnosť. Nejde tu o to, či tieto služby využívaš v súčasnosti, ale je to istota, že keď ich raz budeš potrebovať, budú tu pre teba. Zatiaľ ich využívajú iní občania, ale platíme ich spoločne. To je tá solidárnosť,“ vysvetľuje.

Zdá sa mi, že podobný systém funguje aj pri poistení. No dokážu zaplatiť občania toľko štátnych činností?

Pri príprave na svoju esej som ako hlavnú pomôcku používal plagát „Vesmír verejných výdavkov 2012“. Prehľadné usporiadanie a vysvetlivky mi pomohli sa lepšie zorientovať v tom, na čo to tí moji rodičia vlastne prispievajú. Tu som tiež dostal odpoveď na svoju otázku: nielen občania daňou z príjmu, daňou za psa, nehnuteľnosť, ale aj Európska únia alebo obchodníci tieto činnosti platia.

Pri študovaní súm a úradov, ktoré takéto peniaze dostali, som si v hlave tvoril vlastný obraz, kde to ten štát „prehnal“ – či už nadelil veľa alebo naopak, málo.

Ako prvé mi do očí padla číslica o zvýšení o 8845,8%! Osemnásť miliónov eur na zvyšovanie miezd vo verejnej správe. Tu by bolo prvé miesto môjho šetrenia.

Ako ďalšie miesto na odobratie financií vidím Ministerstvo životného prostredia, jeho práca nie je absolútne viditeľná na verejnosti. Súčasnú výšku by si pod mojím vedením mohli udržať iba ak by zaviedli fungujúce a efektívne opatrenia.
Ako chybu vnímam odobratie peňazí na Ministerstve školstva, vedy a výskumu na „Iné formy vzdelania“, podľa mňa je to krok vzad. Skôr sú tieto peniaze nadbytočné na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny pri „službách zamestnanosti“. Ich práca nie je taktiež citeľná, a teda nehodná 223 miliónov eur.

Pri pohľade na graf ma tiež mrzí suma pri cestovnom ruchu. Peniaze na podporu aktívneho cestovného ruchu, pri  efektívnom nakladaní, by určite padli na úrodnú pôdu.
Taktiež sumy pri „Ostatných subjektoch verejnej správy“ sú bolestné. Takže ak si mám graf zovšeobecniť bez konkrétnych príkladov, viac peňazí by som privítal v školstve a zdravotníctve, zvyšok by som rozdelil ostatným ministerstvám. Podmienkami zvýšenia pridelených financií by bolo napríklad: zrýchlenie súdnych procesov, inovácie vo vzdelávaní, národné/medzinárodné kultúrne a športové podujatia, zamestnanosť...

O niečo bližšie ako štát mi je moja malá rodná obec. Máme okolo jeden a pol tisíca obyvateľov, iba niekoľko ulíc. Keďže je náš rozpočet prístupný na obecnej stránke, mal som záujem doň nahliadnuť už niekoľkokrát.

Ako obyvateľ viem s istotou povedať, do čoho by mala naša obec investovať. Na popredné miesta by som zaradil výstavbu obecného parku, ktorá je naplánovaná už dlho, no stále sa nerealizuje. Dlho sa na to tešia najmä mamičky s deťmi, ktoré nemajú žiadne miesto na využitie voľného času.

 Plánom nášho pána starostu bolo taktiež vybudovanie zberného dvora na recykláciu druhotných surovín. Rezervy máme taktiež v zastaranom kultúrnom dome, v rozbitých cestách a v starom vybavení materskej škôlky. Ďalšia činnosť, ktorá by našu obec posunula vpred, by bolo vybudovanie obecnej bytovky, prípadne odpredávanie starých domov a pozemkov, ktorých je tu naozaj hojne.  

Ako nadhodnotené položky v obecnom rozpočte vidím obecnú knižnicu, ktorá má približne desať čitateľov a vysoké výdavky. Vysokou položkou je verejné osvetlenie. Myslím si, že by bolo vhodné jednorazovo investovať na nákup šetriacich žiariviek, namiesto týchto starých, ktoré potrebujú častú výmenu.

Nadhodnotený je taktiež miestny športový klub so sumou 10 000 eur, keďže ich „pôsobisko“ je na futbalovom ihrisku, ktoré kompletne spravuje obec – či už po stránke energií, úprave a výbave. Taktiež suma 400 eur na matriku je z môjho pohľadu priveľa, keďže s tým je práca iba niekoľko minút týždenne.

Zo všetkých menovaných položiek štátu aj obce je čas sa zamyslieť, ktoré by nám, občanom, určite nechýbali. A nemyslíme tým zrušenie daňového zaťaženia – aj keď ani za tým by sme určite nesmútili, ale také položky, ktoré nemajú žiadny alebo len minimálny prínos.

V našej dedine je to spomínaná obecná knižnica.

Nájsť takéto položky v slovenskom rozpočte je celkom ťažké, keďže nikdy nenastane situácia, aby sme niekomu neuškodili. Osobne by som však štát zbavil Rozhlasu a televízie Slovenska, ktorú by som predal súkromným investorom. Nevidím dôvod, prečo by mala byť mediálna organizácia napojená na štát, pripomína to komunizmus. Túto cestu by som videl vo viacerých organizáciách, samozrejme, s výnimkou strategických podnikov.

Taktiež suma pri cirkvách je celkom vysoká. Myslím, že cirkvi dostávajú dostatočné množstvo peňazí na vlastný chod od veriacich. Cestou je postupne znižovať dotáciu cirkvám, až po jej úplné zrušenie.

Zánik by som navrhoval Audiovizuálnemu fondu (jeho kompetencie pod Ministerstvo kultúry), Environmentálnemu fondu (kompetencie pod Ministerstvo životného prostredia) a Štátnemu fondu rozvoja bývania (kompetencie pod Ministerstvo dopravy, výstavby a reg. rozvoja). Značné okresanie by som videl na Ministerstve obrany, v kolónke Investíce. Viem si tam predstaviť iba investície do výskumu a nákupu nových zariadení, keďže všetky ostatné činnosti sú zahrnuté vo zvyšných častiach. Ak je môj dojem správny, táto kolónka je zbytočná z toho dôvodu, že ak by bola naozaj vojna, naše stroje by nám určite nepomohli, najmä v čase jadrových a chemických zbraní.

Po celkom dôkladnej analýze štátu, obce a ich rozpočtov môžeme skonštatovať, že vzťah občana so štátom je finančne vyrovnaný. To, čo si štát vezme, nám vracia v inej forme. Niekomu vo väčšej miere, inému v menšej. Slovami môjho otca: ľudia sú solidárni. Metaforicky môžeme povedať, že to čo si štát berie z jedného vrecka, vhadzuje nám do druhého.

”Štát vznikol vtedy, keď nikto z nás nebol schopný dostatočne sa postarať o uspokojovanie svojich potrieb a bol odkázaný na pomoc iných ľudí.”

Platón