Odložme emócie nabok

„Stredná trieda bude trpieť. Trestáte pracujúce rodiny. Na Slovensku poklesne pôrodnosť. Pracujúcim rodinám nesmieme vziať ani cent!“ Emotívna a politická stránka debaty o rodinnej politike opäť raz víťazia nad tou vecnou.

„Určite budeme zásadne proti tomu, aby pracujúcim rodinám – aby rodinám, kde aspoň jeden z ľudí pracuje, sa odoberal čo len cent.“ Týmito slovami vyjadril poslanec SDKÚ-DS Ľudovít Kaník nesúhlas s úvahami vlády škrtať prídavky pre nadštandardne zarábajúcich. Bez ohľadu na farbu strany zrejme platí, že víťazí ten politik (prerozdeľovač), ktorý z hľadiska voličskej popularity rozdáva efektívnejšie.

Občanom, ktorí to celé platia, by niekto mohol položiť otázku: „Aj vaša rodina odvedie štátu ročne 8 400 eur. Myslíte, že by aj z vašich daní mali byť vyplácané prídavky všetkým, bez ohľadu na ich majetok a príjem?“ Alebo sa ich spýtať inak: „Považujete za správne, že najprv štátu odvediete 20 percent DPH a časť z nej vám štát vráti v podobe prídavkov na deti, akurát si na to vo vašom mene ďalších 10 percent požičia?“ Prípadne ešte inak: „Chcete sa podieľať na vyplácaní mesačného 20-eurového prídavku na deti pre ministrovu rodinu?“ Samozrejme, takto položené otázky by sa dali označiť za sugestívne. No tým len vyvažujú slogany politikov. Skúsme o rodinnej politike debatovať vecne.

Škrty alebo vyššie dane?

Solidarita je podpora tých, ktorí sú v núdzi, prípadne sa z nej vlastnými silami nedokážu dostať. Bez ohľadu na to, či pracujú a koľko majú detí. To však neznamená, že solidárny systém má poskytovať všetkým rovnaké dávky. Za normálnych okolností by sme viedli diskusiu, či má význam zdaňovať všetky rodiny cez DPH, spotrebné dane, zdravotné odvody a ďalšie spôsoby, aby sme im potom tieto dane, znížené o náklady na administráciu, vrátili. Normálne okolnosti však teraz nie sú. Žijeme si nad pomery vďaka prudkému zadlžovaniu. Len tento rok bude deficit, teda rozdiel medzi štátnymi výdavkami a príjmami, vyšší ako suma, ktorú zaplatia všetci Slováci na dani z príjmov fyzických osôb. Preto dnes stojíme pred voľbou: Znížiť výdavky alebo zvýšiť dane?

Ak by sme chceli plošne škrtať výdavky tak, aby sme ich prispôsobili príjmom, museli by sme ich znížiť o 8 percent. To znamená, že na dávky na rodinnú politiku by sme nedávali 700 miliónov eur (s poistným za matky takmer jednu miliardu), ale o 80 miliónov eur menej. To by sa dalo dosiahnuť napríklad tým, že prídavok a rodičovský príspevok by klesol všetkým približne o 12 percent. Teda prídavok o 3 eurá, príspevok o 20 eur mesačne. Bolo by to priezračne čisté riešenie, ktoré by neprinášalo žiadne dodatočné administratívne náklady. Okrem politických, pochopiteľne, lebo takýto pokles by sa dotkol približne 700-tisíc voliacich rodín.

Samozrejme, tu predpokladáme, že podobne by sa znížili aj dôchodky, platy vojakov, učiteľov, dávali by sme menej na železnice, a podobne. Plošné škrtanie celkových výdavkov je politicky nepopulárny, a nie celkom rozumný nástroj. Jeho problém spočíva v tom, že verejné politiky aj verejné inštitúcie prinášajú rozdielnu pridanú hodnotu. Niečo iné je škrtať na Úrade pre zahraničných Slovákov či šetriť na štátom platenej dostihovej dráhe, a iné je škrtať na často poddimenzovaných pobočkách Sociálnej poisťovne.

Oproti plošnému škrtaniu stojí radikálne zvýšenie daní. K nemu už došlo minulý rok. Otázka je, aký priestor na zvyšovanie daní ešte existuje. Vláda zvýšila príjmy štátu o viac ako jednu miliardu eur, predovšetkým zvyšovaním odvodov, ale aj zvýšením korporátnej dane na 23 percent či doplnením 25-percentnej sadzby pre vysokopríjmových jednotlivcov. I napriek tomu zostávajúci deficit presiahne 2 miliardy eur. Zvyšovanie sadzieb, pochopiteľne, nezvyšuje príjmy štátu donekonečna.

Kombinované riešenie

Súčasná vláda, zdá sa, preferuje kombináciu týchto možností. Zvyšovanie daní sprevádza plošné škrtanie výdavkov na prevádzku, mzdy či kapitálové výdavky. K tomu by sa hádam mohli pridať aj zmysluplné štrukturálne reformy, ktorým by predchádzal audit a zoradenie výdavkov podľa priorít. Takým krokom je podľa nás aj škrtanie vo výdavkoch rodinnej politiky. To, že sa o tom dnes hovorí, možno ovplyvnila aj naša štúdia s názvom Ako znižovať výdavky v oblasti štátnej sociálnej podpory.

V nej sme upozornili na to, že zavedením testovania príjmov poberateľov je možné vo výdavkoch na prídavok na dieťa ušetriť 110 miliónov eur ročne bez toho, aby boli z jeho poberania vylúčené rodiny s priemernými a nízkymi príjmami. Zvyšovaním adresnosti a účelnosti obmedzením poskytovania dávok v tejto oblasti domácnostiam s najvyšším príjmom (príjem presahujúci 2,4-násobok životného minima na osobu), by bolo možné  v rámci celého programu dosiahnuť úspory vo výške takmer 270 miliónov eur. V tom je zahrnuté testovanie na príjem pri väčšine dávok, ale aj zrušenie nezmyselných príplatkov, ako je napríklad príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa. Takmer 300 miliónov eur, to je slušná porcia dvojmiliardového deficitu. Na porovnanie: úspory, vyplývajúce zo zlučovania úradov (ESO), sa pohybujú rádovo v desiatkach miliónov eur.

Hranicu 2,4-násobku životného minima prevzali z Česka, kde sa príjem poberateľov dávok už testuje. Treba však povedať, že životné minimum je na Slovensku vyššie ako v ČR, preto aj dávky bude poberať viac rodín ako tam. Rovnako je potrebné uviesť, že aj u nás sa už príjmy testujú, napríklad osobám s ťažkým zdravotným postihnutím.
Zvolená hranica je arbitrárna, nestojí za ňou žiadny matematický model, pretože inak ani stanovená byť nemôže. Rovnako je vždy arbitrárne stanovená definícia strednej triedy. Podľa dostupnej štatistiky príjmov domácností EU SILC by to v prípade prídavkov na deti znamenalo, že rodina s dvoma deťmi a čistým (!) príjmom 1 219 eur by už prídavky nedostala. Rovnako by ich nedostala rodina s príjmom 1 432 eur a 3 deťmi či s príjmom 1 006 eur a jedným dieťaťom. Čistý príjem 1219 eur má napríklad rodina, v ktorej obaja rodičia pracujú za hrubú mzdu vyššiu ako 800 eur. To znamená, že by jej klesol príjem o 3,5 percenta. Je zarážajúce, že niektorí komentátori hovoria o trestaní aj v prípade príjmovej hranice 2 500 eur! Hoci hovoríme o poklese čistého príjmu, tak „trestanie strednej vrstvy“ je zjavne neprimeraný termín aj po finančnej stránke.

Nepochopená solidarita

Úplne nevhodný je termín „trestanie“ z pohľadu solidarity. Ako bolo uvedené vyššie, solidárny je systém, ktorý poskytuje podporu tým, čo to potrebujú, zo zdrojov tých, ktorí ich majú relatívne viac ako väčšina spoločnosti. Tvrdenie, že dávky by mali dostávať ľudia, ktorí platia dane, je v rozpore so solidárnym charakterom sociálneho systému. Časť verejnosti považuje štát za kvázi poisťovňu: „Keď si platím poistné, musím mať nárok na plnenie bez ohľadu na to, či ma postihla katastrofa, alebo som v zdraví zostarol.“ To, že tento názor permanentne zaznieva v diskusiách, v médiách i z „pravicových“ kruhov, je dôkazom toho, že v spoločenskom diškurze dominuje paradigma opatrovateľského štátu, ktorý sa stará o blaho každého. Táto paradigma sa prejavuje v mnohých podobách. Napríklad sa tvrdí, že nedostatok lacných škôlok nie je komunitný a rodinný problém, ale zlyhanie štátu v zabezpečení nároku každého rodiča na lacnú škôlku za rohom paneláku. Je to paradigma, v ktorej splodenie dieťaťa nie je slobodným rozhodnutím rodičov s nesením všetkých nákladov (i radostí z toho vyplývajúcich), ale vytvorením daňovníka, ktorý je „výsledkom“ rodinnej politiky štátu a jeho „vlastníctvom“. Preto každé dieťa by malo dostávať podporu z verejných zdrojov. Prípadne, kto má viac detí (viac budúcich daňových poplatníkov) by mal dostávať ešte vyššiu mieru podpory či už vo forme dávok, alebo úľav.

Netreba zdĺhavo vysvetľovať, že veľký všeobjímajúci štát má svoje obrovské náklady. Aj Švédi museli v 90. rokoch čeliť veľkým problémom, čo ich prinútilo začať okresávať z domnelej štedrosti, postavenej hlavne na medzigeneračných transferoch. Teraz sa v týchto problémoch kúpe veľká časť Európy. Vysoké  náklady prisľúbených „nárokov“ (najmä v podobe dôchodkových systémov) či plošných sociálnych a zdravotných systémov predstavujú prekážku budúceho rastu životnej úrovne či poklesu nezamestnanosti.

Je dobré mať na pamäti tieto súvislosti aj pri potrebnej reforme rodinnej politiky. Nejde totiž o izolovaný problém (o okresanie jednej dávky), ale o nastavenie sociálneho systému ako celku. Predkladané parciálne návrhy sú predovšetkým reakciou na zlý stav verejných financií a zároveň limitovanú ochotu politickej obce pomenovať existujúce problémy pravými menami.

Dostupné služby opatery detí

Aby sme predišli obvineniu, že navrhujeme akurát škrtanie, po ktorom ostane polka lesa vypálená, prikladáme návrh, ktorý podľa nášho názoru môže pomôcť mladým rodinám viac ako väčšina súčasných dávok. Vláda má bohaté možnosti, ako kompenzovať výpadok príjmov majetnejších rodín, ale aj relatívne nízku úroveň rodinných prídavkov nemajetných rodín. Viac ako finančné transfery potrebujú rodičia dostupné služby opatery detí. Škôlok je málo a povinná školská dochádzka zabezpečuje účinnú opateru detí často len na polovicu dňa.

Prvoradým krokom vlády by malo byť odstránenie množstva hygienických a kvalifikačných regulácií, ktoré bránia flexibilnému poskytovaniu opatrovateľských služieb pre deti. Pri 14-percentnej nezamestnanosti máme na Slovensku potenciálnych šikovných vychovávateliek viac než dosť. Opatrovateľka detí by mala mať možnosť tieto služby poskytovať na základe licencie v cene minimálnych ročných zdravotných odvodov. Navyše bez povinnosti viesť účtovníctvo. Alternatívou by mohla byť dohoda o pracovnej činnosti bez limitu odpracovaných hodín. Svoje služby by opatrovateľka mohla poskytovať kdekoľvek a pre počet detí, ktorý by bol dohodnutý s rodičmi. Jedinou podmienkou by bola podpísaná, maximálne jednostranová zmluva s rodičom.

Firmy by mali mať možnosť poskytovať priestory takýmto opatrovateľkám s minimom limitujúcich kritérií. Súvisiace náklady by boli daňovo uznateľné.  Pravidlá firemných škôlok by písali sami zamestnanci (rodičia vedia, čo je pre ich deti najlepšie). Firemná a prípadná verejná kontrola by akurát hodnotila súlad s týmito pravidlami. Odstránenie nadbytočných regulácií by nepochybne umožnilo vznik aj trvalých zariadení, ktoré by tak mohli byť bližšie k rodičom. Financovanie výstavby nových „nehnuteľných“ škôlok z verejných zdrojov by bolo plytvaním vzhľadom na nadbytok nehnuteľností vo vlastníctve verejnej správy, poloprázdne školy a klesajúci počet narodených detí.

.týždeň, 26.5.2013