Jedna veľká kríza

Kedy začala súčasná kríza? Najvýraznejším míľnikom bol krach Lehman Brothers v roku 2008 (či pár mesiacov pred tým Bear Stearns), ale ak za začiatok určíme krach banky Northern Rock v roku 2007, nespravíme žiadnu chybu. Niekto by dokonca mohol tvrdiť, že je súčasná kríza je len pokračovaním Dot-com bubliny z roku 2000.

Bez ohľadu na jej začiatok, zažívame jednu veľkú krízu, ktorú nemá veľký význam deliť na finančnú a dlhovú krízu. Problémy finančného a verejného sektora sú len dvoma prepojenými prejavmi tej istej choroby. Už v lete 2007, teda v čase, keď Bear Sterns ešte len odkrýval ťažké straty a Lehman Brothers mala rok života, hasila ECB rozsiahly požiar v európskych bankách. Na nákazu zo zámoria sa dobre vyhovára, no európsky bankový systém je zhruba tri krát väčší ako americký a svojich problémov má viac ako dosť aj bez Američanov.

Banky a verejný sektor sú v systéme centrálneho bankovníctva tesne prepojené. Štát im pomocou centrálnej banky umožňuje fungovať, banky na oplátku nakupujú štátny dlh, ktorý politici naprieč kontinentmi používajú na pravidelnú predvolebnú mágiu. Vo vyspelom svete existovali a dodnes existujú dve bubliny. Jedna je bublina na aktívach, ako sú reality a akcie. Vznikli potom, čo investori usilovne investovali peniaze, ktorými ich po prasknutí Dot-com bubliny zahŕňali centrálne banky. V Európe bola ich aktivita zosilnená vznikom eurozóny. Do ešte včera rizikových štátov ako Grécko či Španielsko sa začali hrnúť peniaze investorov, ktorí cítili poistku v podobe zdanlivo bezodnej nemeckej truhlice, garantujúcej euro.

Tento prílev zdrojov sa prejavil ako výrazný ekonomický rast. Stavali sa domy, hotely,  infraštruktúra, státisíce ľudí našlo prácu a firmy mali zisky.  To spustilo druhú bublinu – bublinu vo verejných výdavkoch. Do štátnych pokladníc sa hrnuli daňové príjmy a politici mohli rozdávať naľavo aj napravo.

Zďaleka nie všetci investori boli hlúpy, no bol to vlak, z ktorého sa nedá vystúpiť. Ak letí trh hore, buď sa zúčastníte, alebo môžete svoj biznis zavrieť. Tak sa postavili domy, v ktorých nemal kto bývať, letiská, z ktorých nikdy nevzlietlo lietadlo, štadióny, ktoré poslúžili na zopár týždňov olympiády.

Keď sa to začalo rúcať, ako prvé začali mať problém banky. Aktíva, ktoré držali prudko strácali hodnotu. Jednotlivé vlády aplikovali prvú pomoc zo štátnych pokladníc, zapojila sa aj ECB. No to problém nevyriešilo, len prenieslo časť strát na daňovníkov. S priduseným finančným systémom sa naplno prejavila aj druhá bublina – tá vo verejných financiách. Firmy začali obmedzovať produkciu, či priamo krachovať, zisky prudko poklesli a s tým aj daňové a odvodové príjmy jednotlivých štátov. Medzi rokmi 2008-2009 sa v EÚ27 prepadli príjmy o zhruba 6 %, v Grécku či Španielsku to bolo o dva-tri percentuálne body viac.

Žiadna tragédia, verejné príjmy sa vrátili zhruba na úroveň, na akej by boli bez predchádzajúcej existencie bubliny. Naopak tragédiou bolo, že politici v celej Európe nedokázali reflektovať tento stav adekvátnym znížením výdavkov. Napriek všetkým rečiam o šetrení, v Európe každý jeden krízový rok verejné výdavky rástli, okrem roku 2011 keď boli na rovnakej úrovni ako v roku 2010.

Po rokoch boja proti kríze sme tak ostali s obrovskými roztvorenými nožnicami medzi verejnými výdavkami a príjmami. Pridusené ekonomiky sú ako zdochýnajúca kobyla bičované novými daňami, ktoré prinášajú minimálne výsledky. Naopak, s rastúcou nezamestnanosťou a štátnymi dlhmi pôjde z nich vyžmýkať menej a menej. V pozadí čakajú európske zombie banky, ktorým dáva ECB neprestajné umelé dýchanie.

Tento stav sme už takmer akceptovali ako nový štandard, niečo, čo je normálne. Za rohom nemusí nevyhnutne čakať apokalypsa. No ani vyhliadka dekády či dvoch minimálnych rastov, permanentne vysokej nezamestnanosti a znižujúcej sa osobnej slobody nie je lákavá. Ak neakceptujeme aj tie bolestivé riešenia, ktoré nás z nej vyvedú, budeme si pád Lehman Brothers pripomínať ešte roky ako začiatok éry strateného času.

Publikované na HNonline 10.9.2013