Prekážka to bola skutočne len formálna, keďže sa cudzincom dala ľahko obísť cez založenie slovenskej sročky, ktorá následne mohla kupovať pôdu bez obmedzení. Napriek tomu obraz cudzincov skupujúcich otcovizeň v spoločnosti prebúdza spomienky hádam ešte na turecké nájazdy. Pridajme si k tomu ešte večné lamentovanie nad nesebestačnosťou Slovenska v produkcii potravín, lobing domácich producentov a politici vďačne pribehnú s ponukami riešení. Ako to už pri politických riešeniach býva, sú plné iracionality a vo výsledku nás môžu od proklamovaného cieľa vzdialiť, nie k nemu priblížiť. 

 

Vláda pripravila legislatívny zámer zákona o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskej pôdy, ktorý sa pretavil do zatiaľ neschváleného zákona. Tento zámer osekáva vlastnícke práva majiteľov pôdy, keď ich núti v prípade zvažovaného predaja ponúknuť pôdu najskôr lokálnym poľnohospodárom za „primeranú“ cenu, za ktorú sa predáva pôda v okolí. Tá samozrejme vôbec nemusí zodpovedať vašim predstavám. Ak máte kus pôdy po starom otcovi a neplánujete na nej hospodáriť, ostanú vám prakticky len dve možnosti, čo s vaším majetkom. Buď ho za facku prenajať miestnemu družstvu, farme alebo ju tomu družstvu za dve facky predať. Pre mnoho družstiev to predstavuje cestu, ako si zaistiť lacnú pôdu bez obavy z novej (či už domácej, alebo zahraničnej) konkurencie a spokojne ďalej inkasovať platby z EÚ. Samozrejme na úkor vlastníkov tej pôdy, pre ktorých toto opatrenie predstavuje výrazný zásah do vlastníckych práv. Zároveň sa tak skomplikuje vstup nových hráčov na trh na strane výroby. Tí si budú musieť hľadať lokálne kontakty, alebo najskôr kúpiť lokálne družstvo.

 

 

Strašenie cudzincami je typické pre celú Európu. Maďari pred rokmi zašli ďalej a zakázali predaj poľnohospodárskej pôdy právnickým osobám. Najnovšie sa sporia s Rakúskom a Európskou Komisiou kvôli zmene zákona, ktorá prakticky zrušila platnosť tzv. „vreckových kontraktov“, ktorými rakúski farmári obchádzali možnosť kúpiť Maďarskú pôdu. Litovci zase chcú o možnosti nadobúdať pôdu cudzincami referendum, hoci v prípade úspechu to bude znamenať konflikt s EÚ. Zákony rôznym spôsobom obmedzujúce nakladanie s pôdou majú viaceré členské štáty EÚ. Je pritom zaujímavé, že sa takmer vždy hovorí o kupujúcich, pritom ten obchod má vždy dve strany. Väčšine ľudí vadí, len keď niekto iný predáva svoju pôdu.  V momente dobrej ponuky na vlastnú pôdu ide národné cítenie bokom.

 

Na Slovensku môžeme čítať emotívne novinové titulky ako „Cudzinci už vlastnia tisíce hektárov slovenskej pôdy!“ Nie je pritom jasné, kde je vlastne problém. Poďme po poradí.

 

Tak najskôr –  v rukách cudzincov je tých hektárov minimum.. Keďže je vlastnená cez slovenské firmy, plochu pôdy reálne kontrolovanej cudzími štátnymi príslušníkmi môžeme len odhadovať cez čísla realitiek a bánk, no ani tie najodvážnejšie výpočty nepresahujú 2% z celkovej plochy obrábanej pôdy.  

 

Cudzinci vlastnia na Slovensku budovy, podniky, pohľadávky, automobily a automobilky, tak prečo práve pôda by mala spôsobovať nejaké špeciálne obavy? Na rozdiel od hnuteľných vecí sa dá ornica dosť ťažko odviezť vo väčších množstvách a do väčších vzdialeností. Jej využitie je mimoriadne prísne regulované, bez úradnej pečiatky ho prakticky nemôžete zmeniť.

 

Môžete mať však námietku o premene na stavebné plochy. Ani to však nie je skutočný problém. Slovenský občan potrebuje nie len potraviny, ale aj obydlia a priemysel, ktoré sú výsledkom procesu premeny pôdy na stavebné parcely. Budú tu samé montovne a žiadne role? To sotva. K zastavovaniu pôdy na Slovensku prichádza v minimálnej miere. Stačí sa pozrieť na vývoj štruktúry pôdneho fondu. Medzi rokmi 2007-2012 ubudlo 19 871 hektárov poľnohospodárskej pôdy, to je 0,82% celkovej plochy poľnohospodárskej pôdy. Avšak zastavané plochy v rovnakom období narástli len o 4 875 hektárov, čo je zhruba plocha maličkého mesta Modra. Väčšina poľnohospodárskej pôdy sa premenila na ostatné plochy (+8 376 ha, obsahuje manipulačné plochy, lomy, parky, cintoríny, poľné cesty...), lesné pozemky (+5 397 ha) a vodné plochy (+1 439 ha). 

 

Je vtipné, že na jednej strane sa vláda „bojí“ premeny pôdy na zastavané plochy, na druhej strane ak išlo o výstavbu diaľnic či automobiliek, neváhala (a jej predchodcovia s ňou) majiteľov ornej pôdy vyvlastňovať a tento proces naďalej vylepšuje. Keď už tak, hovorme o „zastavaní“ pôdy technickými plodinami ako repka, ktoré zaberajú viac ako 10% ornej pôdy a spôsobujú presmerovanie zdrojov z produkcie potravín na produkciu palív. To však s cudzincami vlastniacimi slovenskú pôdu nemá nič spoločné.

 

Čo zvyšovanie cien nájomného? Dnes si farmári 95% pôdy prenajímajú. Je to pre nich výhodné – nemajú kapitálové náklady a nájomné je vzhľadom k obrovskej roztrieštenosti a vlastníckemu zloženiu v mnohých oblastiach pre nájomcu priaznivé. Tí najodvážnejší sa niekedy odhodlajú neplatiť vôbec. 

 

Produkcia potravín má v porovnaní so zahraničím nízku výkonnosť, čo predstavuje nevyužité ziskové príležitosti. Vedia to aj noví hráči, ktorí začali na trhu ponúkať za pôdu zaujímavé ceny. Podarilo sa im pôdu od pôvodných majiteľov skúpiť a následne ponúknuť farmárom na prenájom za vyššiu cenu. Vzhľadom k spomenutým číslam sa jedná o dosť minoritný jav. Ani toto by však tí, čo pôdu považujú za vzácny statok, nemali považovať za problém. Práve naopak, mali by tomu tlieskať. Cena je najlepším signalizátorom vzácnosti zdroja a jej rast núti užívateľa správať sa efektívnejšie. Pre hospodárne zaobchádzanie s pôdou bude len dobre, ak sa vlastníctvo zcelí, majitelia začnú so záujmom vykonávať svoje vlastnícke práva a ceny budú výsledkom vyspelého a hlbokého trhu, nie kamarátskych krčmových dohôd so susedmi dôchodcami podpísanými na 15 rokov. 

 

Všetky spomínané obavy sú však len zástupcom tej jednej, prastarej  - budeme mať čo jesť?

 

 

Hlad nie je funkciou množstva pôdy, ale schopnosti dostať jedlo na stôl. Vedeli by o tom rozprávať Ukrajinci, Číňania či Severní Kórejci. Pozornejší poslucháči dejín si určite všimli, že ani v prípade Holodomoru, ani Veľkého skoku vpred a už vôbec nie pri doktríne Čučche (ktorá je autarkická) cudzinci s hladomorom nič nemali. Všetky tieto krajiny sa dokonca snažili o to, čo je aj dnes mantrou (nielen) slovenského ministerstva poľnohospodárstva – potravinovú sebestačnosť. 

 

Myšlienka sebestačnosti je absurdná. Mohla mať zmysel v stredoveku, keď kapitál farmára bol pluh a motyka, v lepšom prípade kôň. Dnes je situácia úplne iná. Ak sa nás oponent v čase nejakej krízy rozhodne vyhladovať, potravinová samostatnosť bude mať minimálny efekt. Darmo sú nám k dispozícii polia a farmári schopní ich obhospodarovať, keď ich traktory nebudú mať naftu, nebudú mať chemikálie na hnojivá, náhradné diely, vakcíny pre zvieratá - obchody budú prázdne. Celé je to naopak. Zapojenie do medzinárodnej výmeny znamená zvýšenie bohatstva spoločnosti a obchod s potravinami nepredstavuje žiadnu výnimku. Čím otvorenejší trh, tým väčší výber lacnejších potravín.

 

Je pravda, že najmä od vstupu Slovenska do Únie sa podiel slovenských potravín na pultoch obchodov výrazne prepadol, podľa druhu miestami až o 50-60%. Táto informácia sama osebe nemá žiadnu negatívnu príchuť, znamená len toľko, že zákazníci si môžu vyberať z väčšej palety výrobkov. Neznamená to ani automaticky opustenie lokálnych výrobkov. Napríklad pre Bratislavu sú lokálnejšie mnohé maďarské či rakúske zdroje, ako východoslovenské. Rastú importy zahraničných výrobkov, ale zároveň aj exporty slovenských. Podľa dát Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo medzi rokmi 2002-2010 narástol export vajec zo Slovenska viac ako desaťnásobne, hydiny päťnásobne, mlieka štvornásobne, hovädzieho o polovicu a tak môžeme pokračovať pri väčšine komodít.

 

Dosiaľ to celé znie, ako keby vlastne žiaden problém neexistoval, okrem prehnane aktívneho zákonodarcu. Ale on existuje. Ani rastúci vývoz nepokrýva prepad dopytu na domácom trhu a tak produkcia viacerých komodít v posledných rokoch pomerne prudko padá. V prípade hydiny či mlieka to nie je až tak výrazné (hoci tie percentuálne prepady majú vždy dve cifry), no pri hovädzom či bravčovom mäse je dnešná výroba aj o 50% nižšia, ako bola na začiatku tisícročia. Nedochádza ku špecializácií sektoru, kedy by rast produkcie niektorých komodít bol vyvážený prepadom iných, kleslo všetko. V produkcií jednotlivých komodít na hlavu sme ďaleko pod úrovňou západných štátov ako je Nemecko či Dánsko. Produktivita práce v odvetví je nižšia ako u susedov z V4 a miera investícií je mizerná.

 

Ak na záver článku čakáte veľkolepé odhalenie vraha, ktorý (pri)zabil slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo, nedočkáte sa ho. Hlavný podozrivý je samozrejme jasný. Je to cudzinec, jeden konkrétny z Bruselu – spoločná európska poľnohospodárska politika. 

 

Tá likviduje komerčný aspekt v produkcii a robí z poľnohospodárov vazalov regulácií. Produkujú sa také komodity a v takom množstve, aby sa  maximalizoval výnos z priamych platieb. Čokoľvek vyprodukované naviac znižuje výnos poľnohospodára. Obzvlášť to platí pri živočíšnej výrobe. Každá ďalšia krava nad limit pre poľnohospodára predstavuje mínus. Bez preháňania sa dá napísať, že Únia platí za produkciu a zároveň aj za neprodukciu. Zákazník a jeho potreby tu nikoho nezaujímajú.

 

Východoeurópania majú ešte bonus v podobe nižších platieb oproti západným kolegom, známa to bolesť pripomínaná už od vstupu do EÚ. Pripočítajme si výpadok v histórii farmárskeho spravovania pôdy, ktorý bol na pol storočia nahradený neefektívnymi družstevnými molochmi, z ktorých nejeden ešte prežíva (a vďaka novému zákonu z úvodu článku si práve kope o niečo hlbšie zákopy). Socialistické zmýšľanie je pevne zakorenené a to hlavne na najvyšších miestach. Koncepcia rozvoja pôdohospodárstva SR na roky 2013 až 2020 napríklad prináša na jeden kus presne vyčíslené plány počtu hydiny v roku 2020. Tu sa až človeku nechce veriť, že to myslia vážne. Extrémna rozdrobenosť vlastníctva pôdy je ďalšie východoeurópske špecifikum. Slovenským farmárom nepomohlo ani nedávne zdraženie sezónnych pracovníkov vďaka predraženiu zamestnávania na dohodu.

 

Poľnohospodárstvo a potravinárstvo je podnikanie ako každé iné, aj tu platia termíny ako trh, konkurencieschopnosť, ponuka, dopyt. Problémom slovenských potravín nie sú špekulanti s pôdou, cudzinci, ani nenažrané reťazce, ale nízka konkurencieschopnosť a deformácie trhu, spôsobené Úniou a kolektivizačnou históriou. Ak chceme na tom niečo zmeniť, musíme bojovať na úplne iných frontoch ako je obmedzovanie možností nakladania s pôdou. To naopak len prispeje ku tomu, aby sa zbrzdil príchod nových síl na scénu.