INSTITUTE OF ECONOMIC AND SOCIAL STUDIES

Asi nie je znova potrebné zdôrazňovať priepasť, ktorá vzniká medzi svetom v školách a svetom mimo ne. Technológie, služby a zamestnania sa menia enormným tempom každý rok. Školy ostávajú v zásade rovnaké už dekády, či storočia – ak nepočítame, že čierne tabule a biele kriedy nahradili biele tabule a čierne fixky.

Slovenské školstvo prešlo pred viac ako dekádou veľkou reformou. Správa, riadenie a financovanie škôl boli do určitej miery decentralizované na úroveň obcí a VÚC. Hlavný zámer tohto postupu bol jednoduchý – dostať rozhodovanie o lokálnych službách bližšie k občanom.

V apríli minulého roka ohlásil minister školstva spolu s programovým vyhlásením vlády cieľ reformovať školstvo. Nemalo ísť o hocijakú reformu, ale najväčšiu reformu za posledných 25 rokov. Pozrime sa, ako si ministerstvo poradilo s touto úlohou za rok a pol – pričom sa zameriame len na regionálne školstvo.

Vláda Baracka Obamu naliala do školstva miliardy dolárov, aby zlepšila výsledky žiakov. Po troch rokoch je výsledok nula.

Niektorí ľudia majú pomerne zjednodušenú predstavu o fungovaní sveta a spoločnosti. Keď čelia nejakej úlohe, napr. zabezpečiť profesijný rast a celoživotné vzdelávanie pre učiteľov, tak vidia jasné riešenie. Príjme sa zákon (č. 317/2009 Z. z.), kde sa zadefinuje kontinuálne vzdelávanie učiteľov ako: „sústavný proces nadobúdania vedomostí, zručností a spôsobilostí s cieľom udržiavania, obnovovania, zdokonaľovania, rozširovania a dopĺňania profesijných kompetencií pedagogického zamestnanca potrebných na výkon pedagogickej činnosti.“, zavedú sa procesy akreditovania a prihlasovania sa na jednotlivé vzdelávacie programy, vytvoria potrebné dokumenty a zadefinujú zodpovedné inštitúcie. Čo sa môže pokaziť? Všetko.

Asi netreba znova zdôrazňovať potrebu zmien v slovenskom školstve. Svet, kde podnikatelia neustále inovujú každú oblasť nášho života, už dlho nie je kompatibilný so svetom spoza školských lavíc.

Zvyšovanie platov učiteľov nie je len slovenská téma. Už sme v INESS písali o experimente z Indonézie, kde pred rokmi prebiehala obdobná diskusia o platoch učitelov ako u nás. Nakoniec vyhrali obhajcovia dvojnásobného zvýšenia platov.

A ani tento nadpis nie je dostatočne presný opis situácie s učebnicami. Učebnicová politika sa ešte skôr ako na socializmus podobá na monarchiu 18. storočia, kde tým najvyšším je minister školstva. Postup tvorby učebnice na Slovensku je asi nasledovný: keď ľud potrebuje novú učebnicu, tak kráľovstvo (ministerstvo školstva) slávnostne zatrúbi a zvolá súťaž tých najlepších pisateľov učebníc (vyhlási konkurz). Tí majú následne niekoľko mesiacov na to, aby ukázali, čo vedia (aj keď v skutočnosti napísať kvalitnú učebnicu môže trvať roky). Čo vedia, posúdi najskôr rada starších (konkurzná komisia), tá odporučí jednu, alebo aj viacero učebníc. Posledné slovo má monarcha (minister  školstva), ktorý si dôkladne prečíta závery rady starších (záverečný protokol konkurznej komisie) a vyberie jedného jediného víťaza. Ten dostane kráľovskú pečať (schvaľovaciu doložku) a jeho učebnica sa v tom lepšom prípade postupne dostane na všetky školy. V tom horšom jej to bude trvať roky a školy budú dovtedy bez učebníc.

Ak by sme chceli oznámkovať prvých 100 dní ministerstva školstva od 1 po 5 ako v škole, tak by sme museli skôr začať rozdávať absenčky za neospravedlnené hodiny. Nie je totižto veľmi čo známkovať.

Odborníci bijú na poplach. Slovenské vzdelávanie sa prepadá v komparatívnych porovnaniach s ostatnými krajinami, v rámci ktorých sú však aj tí najlepší nespokojní s výkonmi ich verejného školstva.