INSTITUTE OF ECONOMIC AND SOCIAL STUDIES

Vlajkovou loďou ministerstva školstva v tomto volebnom období malo byť duálne vzdelávanie. Teda prepojenie praxe a vzdelávania na stredných školách. Táto loď sa však potopila. Alebo ešte lepšie povedané ani nevyplávala. Nemá totižto dostatok pasažierov. Z vyše sto tisíc žiakov stredných odborných škôl sa do projektu odborného vzdelávania prihlásilo len niekoľko stovák (pritom plán bol 5000). Predstavy ministerských úradníkov tak narazili na prekážku, ktorú zákonmi „kormidlovať“ nedokážu – dopyt.

Nech sa to niekomu páči alebo nie, vzdelávanie je služba ako každá iná. Má svoje výnosy (zvyšovanie ľudského kapitálu, sociálnych zručností, vychovania atď.) a svoje náklady (budovy, platy učiteľov, pomôcky atď.). Téma zdrojov v školstve tak podlieha ekonomickým zákonitostiam. Otázka teda neznie, či je vzdelávanie dobré, potrebné, alebo zlé a zbytočné, ale koľko vzdelávania je dobré a potrebné a koľko je už zlé a zbytočné. Ide tak o otázku hraničných veličín – prináša posledné euro investované do školstva stále väčšiu hodnotu ako to jedno euro, alebo už menšiu?

V minulom článku som písal o tom, ako tie najchudobnejšie deti z  najchudobnejších oblastí nechodia do bezplatných verejných škôl, ale radšej navštevujú zisk sledujúce súkromné školy. Aj napriek rozšírenosti tohto fenoménu odmietalo množstvo expertov na rozvojové krajiny a výskumníkov z rôznych organizácií (Svetová banka, Save the children, OECD, The United Nations Development Programme) prijať fakty o ich existencií alebo bagatelizovali ich vplyv. Zároveň na druhej strane preceňovali kvalitu a rozšírenosť verejných škôl. Toto sú faktory, ktoré stáli za jednou (tragickou) ekonomickou lekciou z nezamýšľaných dôsledkov v Keni. 

 Keď vyslovíte podmieňovaciu vetu „ľudia by mali platiť za základné vzdelávanie“, väčšine poslucháčov sa zježia chlpy na celom tele. Ľavicoví intelektuáli by dokázali instantne o tomto barbarskom návrhu vyprodukovať niekoľkostranový pamflet ako status na Facebooku.

Ako už bolo spomenuté v jednom z predchádzajúcich článkov o Fínsku, je odborne nepoctivé, robiť unáhlene závery a zjednodušujúce návrhy len na základe výsledkov nejakého systému školstva v jednej krajine. Výsledky žiakov sú výslednicou množstva faktorov, kde forma a obsah školstva je iba jeden z nich. Je potom ťažko povedať, či za výsledkami študentov stojí daný systém školstva alebo demografické/kultúrne/ekonomické faktory. Aby sme získali obraz o (ne)funkčnosti jednotlivých spôsobov vzdelávania deti, je potrebný systematickejší vhľad.

Slovenská spoločnosť je dlhodobo rozdelená v niektorých hodnotovo-morálnych otázkach.    Ukázalo sa to pri tohtoročnom referende a ukazuje sa to pravidelne pri vášnivých diskusiách o obsahu výučby na základných školách.

Pozor! Od prvého  septembra 2015 nadobudne účinnosť inovovaný štátny vzdelávací program. Ak vaše deti nastupujú do 1. alebo 5. ročníka na základnej školy, čakajú ich zmeny. (Ne)bojte sa však, nič zásadné sa nemení.

Pred niekoľkými týždňami uskutočnila Agentúra TNS Slovakia reprezentatívny prieskum verejnej mienky na tému vzdelávanie. Objednávateľom bola kampaň Chceme vedieť viac o vzdelávaní na Slovensku, ktorá sa – ako je už podľa názvu zrejmé - snaží získavať informácie o slovenskom školstve.

Jedno z najzaujímavejších čísel zo slovenského školstva je pomer vývoja počtu žiakov na základných školách k počtu škôl, tried, učiteľov alebo celkovo nákladov na základné školy. Za posledné štvrť storočie poklesol počet žiakov základných škôl skoro o polovicu. Podľa údajov zo štatistickej ročenky Ústavu informácií a prognóz školstva bolo v roku 1989 724 248 žiakov, pričom v školskom roku 2014/2015 ich bolo na základných školách už len 425 731.

Verejné školstvo je témou nielen na Slovensku. Vo svete stále vo výuke prevláda memorovanie informácií a drilovanie často krát úplne zbytočných činností (so slzou v oku spomínam na cvičné písanie telegramov v škole ešte v 90. rokoch).