Diery, cez ktoré dýcha kapitalizmus

Spoločnosť Apple sa úspešnými trikmi za využitia medzier v daňovej legislatíve vyhla dani z príjmu vo výške 13,8 miliardy dolárov, za čo sa na nich zniesla celosvetová vlna hnevu.

Rovnaký názor majú v Európskej únii, kde sa naplno rozbehol hon na daňové čarodejnice. Treba zaplátať diery v zákonoch, kade legálne unikajú daňové príjmy. Pripomína to snahu gazdu  z husi, ktorá už tak skapína na podchladenie, ešte ošklbať nejaké to pierko.  Argumentovanie spravodlivosťou je zo strany európskych byrokratov trochu pokrytecké. Sami totiž  využívajú európskymi zmluvami garantované špeciálne daňové privilégia. Tak napríklad zamestnanci Európskej komisie a parlamentu, ktorí dostanú za svoju prácu v čistom niekedy aj viac ako 100 tisíc eur ročne, zaplatia z tohto príjmu  maximálnu daň vo výške 12% (na druhý pohľad je Bruselský daňový raj trochu komplikovanejší). Čo by za takúto sadzbu dali slovenskí podnikatelia. V dani z príjmu právnických osôb už nechvalne vedieme v celej východnej Európe, tromfli sme aj Švédsko. V nasledujúcich pár rokoch preskočíme v tomto ukazovateli odpudivosti podnikateľského prostredia, vďaka naplánovanému znižovaniu, aj Fínsko, Dánsko či  Veľká Británia.

Snaha politikov ošklbať podniky vytvárajúce hospodársky rast a pracovné miesta je počas extrémne dlhej recesie a rekordnej nezamestnanosti naozaj pozoruhodná. Zdaňovanie kapitalistu a jeho kapitálu je v kolektíve socialistických a populistických politikov veľmi obľúbené. Z vyvlastnenia často nenávidenej menšiny úspešných a bohatých ľudí či neosobných firiem  sa bežnému voličovi slza z oka nepustí.

Napriek podozrivému tichu ekonómov pri tejto politickej debate však ekonomická veda považuje zdanenie kapitálu za chybu. Nie, že by ostatné dane hospodárskemu rastu prospievali, no zdaňovanie výnosov z kapitálu je z hľadiska bohatstva spoločnosti asi ten najhorší spôsob financovania verejných výdavkov. O tom, že optimálna výška zdanenia úroku, príjmu a dividend je 0 % panuje pomerne široký  ekonomický konsenzus. Dane z kapitálu v dlhodobom horizonte zásadným spôsobom deformujú produkčnú štruktúru ekonomiky a tým zmenšujú veľkosť napečeného koláča, o ktorý sa delia zamestnanci, kapitalisti a štát. Chamley-Judd teorém nemožnosti prerozdelenia hovorí o tom, že v dlhodobom horizonte každá daň uvalená na kapitál v konečnom dôsledku potrestá nižším príjmom proletariát. Zamestnanci totiž k vyprodukovaniu hodnoty na svoje mzdy potrebujú práve vďaka dani scvrkávajúci sa kapitál. Vo svete rastúcej produktivity by ten čo chce pomôcť pracujúcemu ľudu mal  naopak skôr dotovať, ako zdaňovať.

Ekonómia tak dáva politickú diskusiu o nutnosti pozatvárať všetky daňové medzery trochu do perspektívy. Nie plátať diery, ale daň z príjmu firiem rovno zrušiť. No existencia možnosti vyhýbať sa likvidačným daniam má aj politické dôsledky. „Čo je to daňová diera?“ spýtal sa na konferencii v roku 1951 v Západnej Virgínii ekonóm Ludwig von Mises. „Výnimky v našom zákone o dani z príjmov nie sú dierami. Džentlmen, ktorý sa sťažoval na diery v dani z príjmov... implicitne vychádza z predpokladu, že každý príjem cez nejakú hranicu by mal byť skonfiškovaný a to, že sa tento ideál zatiaľ nepodarilo dosiahnuť, nazýva dierou.  Buďme vďační za to, že ešte stále existuje niečo, čo tento čestný džentlmen nazýva dierami. Vďaka takýmto dieram, je táto krajina ešte stále slobodnou.“

 .týždeň, 26.5.2013