Viac peňazí automaticky neznamená viac muziky

Ani vo vzdelávaní. Nedostatok zdrojov sa ale pravidelne umiestňuje na prvom mieste v prehľadoch problémov školstva. V skutočnosti je však pomerne ťažké povedať, aké je to správne množstvo zdrojov v tomto odvetví. Vnútorne nutkanie požadovať viacej zdrojov do niečoho, čo znie „dobre“ ako vzdelávanie, môže skresľovať debatu. Navyše ak o nej diskutujú ľudia, čo sú vo vzdelávaní zainteresovaní.

Títo ľudia však môžu mať pravdu. Pocit nedostatku zdrojov môže existovať a pritom zároveň bude v sektore zdrojov dostatok. Príčinou toho paradoxu môže byť plytvanie a neefektivita. Teda niečo, s čím má verejný sektor dlhodobé problémy nielen u nás. Už bolo poukázané na problém absolventov vysokých škôl, ktorí sú 5 rokov systematicky trénovaní v niečom, čo zriedka zužitkujú a neposlúži im to už ani ako signál pre potenciálnych zamestnávateľov.

Rovnako však môže neefektivita prekvitať aj v odboroch, ktoré absolventom prinesú pridanú hodnotu. Tento druh neefektivity sa v ekonómii nazýva x-neefektivita a vzniká v prípade, keď na aktérov alebo organizácie nie je vytváraný konkurenčný tlak alebo narábajú s verejnými zdrojmi a môžu tak plytvať v procese poskytovania služieb.

Ako už bolo spomenuté na inom mieste, základné školstvo je dlhodobo neschopné (resp. má zakázané) prispôsobiť sa meniacim podmienkam. A to nielen v oblasti obsahu vzdelávania, kde centrálny mikromanažment z ministerstva a rôznych ústavov doslova riadi čo a ako sa bude učiť na školách, a v ktorom momente. Ale aj v oblasti reakcie na zmeny v dopyte. Počet žiakov základných škôl za posledných vyše 20 rokov poklesol skoro na polovicu, pričom počet škôl a tried ostal približne nezmenený. Perličkami sú potom základné školy, kde chodí 10 žiakov a chod školy ročne stojí približne 17 000 eur (že sa nejedná o ojedinelý prípad pozri obr. 1). Toto je jedno z miest, kam by sa mali zodpovedné osoby pozrieť, keď hľadajú zdroje a vysvetlenie nízkych učiteľských platov.

Obr. 1: Mapa s vyznačenými základnými školami do 25 žiakov

Zdroj:  Matej Šiškovič, IVP.

Takéto vnútorne plytvanie a neefektivita následne môžu byť dôvodom vyššie popisovanej situácie, kedy v školstve chýbajú zdroje a v skutočnosti ich tam je dostatok. Takúto interpretáciu do určitej miery potvrdzujú aj štatistiky OECD. Podľa Education in Glance (2015) na Slovensku medzi rokmi 2000 a 2011 nárastli výdavky na jedného žiaka vyše dvojnásobne. Štatistika počíta s rokom 2005 ako so základňou, z ktorej v roku 2000 dosahovali výdavky na vzdelávanie na žiaka 68 % a v roku 2012 až 159 %. Za 11 rokov sa tak viac ako zdvojnásobili výdavky na žiaka v slovenskom školstve. Ide o najvyšší relatívny nárast výdavkov z krajín OECD. Napríklad v Maďarsku vzrástli z 66 % (2000) len na 83 % (2012) a v Českej republike zo 71 % (2000) na 134 % (2012). V rámci EÚ krajín (21) bol v priemere rast z 83 % (2000) na 118 % (2012), obdobne aj v  krajinách OECD. Z týchto čísel by malo byť zrejme len jedno: výdavky na Slovensku na žiaka v čase rástli rýchlejšie ako priemer, ale nedá sa z nich vyčítať, či rástli dostatočne, alebo nie (napr. v rovnako čase narástla nominálna mzda v hospodárstve dvojnásobne).

V roku 2011 sa síce štatistiky OECD končia, obraz o nasledujúcich rokoch v regionálnom školstve však môžu podať čísla z rozpočtov verejnej správy.

Tabuľka 1: Vývoj výdavkov regionálneho školstva na jedného žiaka a vývoj počtu žiakov

Zdroj: Rozpočet verejnej správy

Z tabuľky 1 je badateľný pokračujúci nárast výdavkov na jedného žiaka, ktorý následne pokračuje aj v rokoch 2011 až 2016, kedy je odhadované, že výdavky na jedného žiaka dosiahnu úroveň 2244 eur. To je takmer dvakrát vyššie tempo rastu ako bolo tempo rastu priemernej mzdy v tomto období. Obdobná situácia je aj vo vysokom školstve, kde rovnako v čase (aj vďaka klesajúcemu celkovému počtu študentov) rastie množstvo zdrojov na študenta.

Tabuľka 2: Vývoj výdavkov vysokého školstva na jedného študenta

Zdroj: Rozpočet verejnej správy

Samozrejme, ak sa pozrieme na výdavky na vzdelávanie cez prizmu HDP (za rok 2012), slovenské školstvo (3,8 % HDP) vyzerá byť podfinancované v porovnaní s ostatnými krajinami (priemer EÚ 4,9 %). Tu je však potrebné pripomenúť, že Slovenské HDP má špecifickú štruktúru. Jeho veľkú časť tvorí vývoz a produkt zahraničného kapitálu a už menšiu časť mzdy a domáca spotreba, ktoré vlády zdaňujú a sú z toho platené verejné služby. Zmysluplné je preto pozrieť sa na to, akú časť dostupných zdrojov (schopnosť vyberať dane zásadne ovplyvňuje štruktúra ekonomiky) štát do tejto oblasti presúva. Inak povedané, akou prioritou je vzdelávanie vo výdavkoch štátu. Porovnanie so zahraničím ukazuje trochu iný obrázok. Slovenská republika dáva porovnateľne s ostatnými krajinami (tabuľka 3).

Tabuľka 3: Porovnanie podielu výdavkov na vzdelanie na celkových výdavkoch medzi európskymi krajinami za rok 2013 (posledný dostupný)

Zdroj: Eurostat

Štatistiky Eurostatu týkajúce sa výdavkov na vzdelávanie z roku 2013 však ostávajú na Slovensku predmetom diskusií (podľa nich dáva SR na vzdelávanie rovnaké % HDP ako je priemer EÚ, t.j. 5 %). Aj keď však prerátame výdavky na školstvo na celkových výdavkoch verejného sektora využitím štatistík OECD, Slovensko znova výrazne nevybočuje z radu.

Tabuľka 4: Porovnanie podielu výdavkov na vzdelanie na celkových výdavkoch medzi európskymi krajinami za rok 2012 (posledný dostupný)

Zdroj: Education at glance 2015 (OECD)

Skutočnosť, že ukazovateľ podielu výdavkov na vzdelávanie na HDP môže byť skresľujúci potvrdzuje aj rebríček krajín podľa veľkosti tohto ukazovateľa. Podľa zdrojov Svetovej banky a International Human Development Indicators patrí všetkých štrnásť krajín s najväčším podielom výdavkov na vzdelávanie na HDP do kategórie rozvojových krajín.

Tabuľka 5: Poradie krajín podľa výdavkov na vzdelanie ako % HDP

Zdroj: World Bank

O tom, že napumpovať do školstva peniaze a reformovať školstvo sú dve rôzne veci, sa už mohol presvedčiť aj vlastník Facebooku Mark Zuckerberg. Ten daroval 100 miliónov dolárov na upadajúce verejné školstvo v New Jersey a zďaleka nedosiahol zmeny, ktoré plánoval. Veľkú časť zdrojov totižto prepadlo na učiteľmi vylobované kontrakty, rôzne lokálne iniciatívy a samozrejme na konzultantov.

Z vyššie napísaného však nevyplýva, že učitelia nemajú pravdu, keď hovoria o svojich nízkych platoch. Podľa spomínaných štatistík OECD sú platy slovenských učiteľov skutočne nízke v porovnaní s ostatnými krajinami. Čo by však z vyššie napísaného malo vyplývať, je zamyslenie sa expertov  na školstvo, ktorí automaticky a bez pochybností volajú po razantnom navýšení zdrojov. Naopak prvé kroky by mali viesť k hľadaniu dôvodov, prečo na Slovensku ide na platy učiteľov relatívne menej zdrojov z celkových bežných výdavkov na školstvo v porovnaní s krajinami EÚ alebo OECD (graf 1).

Obr. 2: Podiel rôznych výdavkov na bežných výdavkoch na základné školstvo (2012)

Zdroj: Education at glance (2015)

Zatiaľ čo v EÚ ide v priemere okolo 62,5 % na platy učiteľov z celkových bežných výdavkov na vzdelávanie, v SR je to iba 49,7 %. Ak by pomer výdavkov na platy učiteľov a ostatných výdavkov dosiahol priemer EÚ, platy učiteľov by vzrástli skoro o 20%. A to bez zvyšovania verejných zdrojov v školstve.

Ani zvyšovanie platov učiteľov však nie je zárukou zlepšenia stavu v slovenskom školstve. Plošné zvyšovanie platov bez ohľadu na ich kvalitu a výkony nie je riešenie, ktoré motivuje tých šikovných a snaživých robiť čosi viac. Existujú empirické príklady potvrdzujúce jeho nefunkčnosť. Motivačné mechanizmy v dnešnom školstve sú nastavené tak, že odmeňujú schopnosť desaťročia vydržať za katedrou – v zásade bez ohľadu na kvalitu poskytnutej služby. A naopak, penalizovaní nízkymi platmi sú mladí a potenciálne inovatívni učitelia, ktorí ešte len začínajú učiť. Pritom však títo učitelia môžu dosahovať oveľa lepšie výsledky a ponúkať kvalitnejšie služby ako ich dekádami ošľahaní kolegovia.

Slovenské školstvo potrebuje reformu, o tom niet pochýb. Cesta ku kvalitnejšie vzdelaným žiakom však nie je bezbolestná a zďaleka nespočíva len v posúvaní čísel v rámci rozpočtu verejnej správy.

Trend.sk, 8.3.2016